Nechcené pelargónie

Mám rada všetky kvety, niektoré vyslovene zbožňujem, ale muškáty medzi ne nepatria. Moja antipatia možno pramení aj z predstavy, ako mama prenáša rok čo rok hrantíky z balkóna do pivnice, potkýna sa tam o ne, polieva a na jar z nich aj tak nič nie je, nakoniec beží kúpiť do Kauflandu.

Keď mi dobrá suseda bez opýtania priniesla niekoľko odborne nalámaných kúskov na prezimovanie, neskákala som od radosti, no ani nemala srdce odmietnuť.

„Zasaď si do kvetináčov, nechaj zatiaľ vonku, keď ich bude treba popratať, ja ti poviem. Dáš ich do garáže, do takej výšky, ako máš to okienko, aby mali svetlo. Vieš, aké to budeš mať  na chatke pekné? Kvitnú dlho do jesene, tie tvoje garafie nie sú škaredé, ale...toto budeš mať krajšie.“

Posadila som teda, na povel upratala, ale s polievaním...tam už teta nedovidela. Za každým prebehnutím garážou som si spomenula, musím priniesť vodu. Nabudúce už určite. A tak prešla zima a ja som si hovorila, ak to prežili päť mesiacov, ten jeden ich nezabije. Nastal čas presádzania, bola som celá nesvoja, čo povie teta, keď ich zbadá. Prizrela som im bližšie. Hoci na prvý pohľad vyzerali po smrti, na vrcholčeku sa prekvapivo zelenali. Poprenášala som ich do záhradky, pooberala suché lístky, vyberala z kvetináčov, sadila do válovčekov, keď ma prichytila.

„Gabika, ty to rovno presádzaš? Veď si ich mala najskôr namočiť do vody. Pozri, ako ja mám!“ ukazuje mi na stole veľký pohár s konárikmi.

„Jaj, teta, neskoro. Nevedela som. Práve sadím posledný. No, veď uvidíme, snáď im to neublíži.“

Po nejakom čase sa moje muškáty rozkošateli, boli samý puk, po zlom zachádzaní ani stopy.

Teta obdivuje: „Aké ich máš pekné. Keď si ich vytiahla z garáže, boli také biedne, priznám sa ti, pomyslela som si, nič z nich nebude. To ja som veru mala krajšie. Teraz sa dívam, tie moje nejako zaostali. A Milke som trikrát toľko nalámala a len štyri jej ostali,“ vystrie ruku k balkónu.

„A to som ich za celú zimu ani raz nepoliala,“ prehodím len tak pre seba. Začula to.

„Nepoliala?! Ale to musíš! Nie často, ale nemôžeš ich nechať celú zimu bez vody! Do toho súdka si naber, nachystaj, vyskúšaj prstom a keď je zem suchá, polej!“

„A načo teta? Aby mi zostali štyri ako Milke? Nechcem byť sprostá, ale aj od vašich sú krajšie,“ posmievam sa.

Schuti sa rozosmeje.

„Máš ty pravdu, nechaj si poradiť a urob podľa svojho.“