Nespokojná

Chce sa vrátiť domov. Do svojho bytu na štvrtom poschodí bez výťahu. Neuvarí si sama kávu, neosprchuje sa, nevládze prejsť ďalej ako na koniec cestičky pri chalupe v krásnom prostredí dedinky neďaleko Trenčína. Od rána do večera zle naladená, spomína len na krivdy a ústrky z detstva a mladosti, ktoré nie sú založené na pravde. Po prvej zlomenine bolo nevyhnutné postarať sa o ňu. Dcéra s manželom, syn s manželkou. Do jej bytu ju vodili iba na návštevu. Už ani to nie. Na štvrté poschodie nevyjde. Opustený byt chátra, takmer nič tam nefunguje.

„Ako sa máš, mami?“ telefonuje syn.

„Čo s tým mojím bytom?“ začína tú istú tému.

„Predaj ho a nebudeš mať starosti.“

„Ale ja sa tam chcem vrátiť. Kde sa potom vrátim? Už nebudem mať nič,“ sťažuje sa deväťdesiatštyri ročná mama.

Racionálne vysvetľovanie. Ako obvykle, bez výsledku.

„Vy ste mi sľúbili, že ma doopatrujete, že ma nedáte do domova. Teraz si ma striedate, nikde nie som doma.“

Kto mohol vedieť, že budeš žiť sto rokov a že budeš z nás najzdravšia? Čím všetkým sme si prešli a prechádzame. Kto má aktuálne najviac síl, ten si ťa zoberie a opatruje, ako najlepšie vie.

„Čo ti mám na to povedať?“

„Nikdy som si nepomyslela, že budem bývať so zaťom!“

Ty by si bola najradšej, keby sme sa vrátili do starého bytu, len ty a tvoje deti. Vtedy by si bola najšťastnejšia. Zať a nevesta, ako červené súkno pre býka. Pritom majú s tebou anjelskú trpezlivosť.

„Tak povedz Dane, nech ho zabije. Potom budeš ty kosiť, drevo rúbať, kúriť, nakupovať,“ stráca trpezlivosť.