Ako z filmu Křídla Vánoc

„Stál na múre, voľačo tam dorábal,“ začína dcéra ďalší príbeh posledných nepodarených dní a ukazuje rukou nad hlavu, aký bol vysoký.

„Záhrada je veľká. Boli sme od neho ďaleko. Ja za obrovským betónovým kvetináčom, len som videla, ako Ferko padá na chrbát, kým som to celé obehla, už ležal v kŕči, myslela som, že zomiera, volala som stodvanástku, celý telefón sa rozsvietil, blikal a hovoril – voláte... voláte, v panike som trieskala na dvere Soni, nech volá záchranku a ja som zatiaľ prezerala Ferka, od hlavy po päty, nechápala som, že má iba oškretý prst. Na hlave nič, žiadna krv. Prebral sa, bol zmätený, triasla ním zima. Poprikrývali sme ho kožušinami a len som ho chlácholila, kým neprišla sanitka, aby ležal. Stále chcel vstávať a pozrieť sa, kde je. Až keď ho odviezli, poskladali sme, čo sa stalo. Maťo robil na opačnom konci a celkom náhodou si išiel niečo zobrať. V tej chvíli prechádzal okolo múra a chytil ho do náručia. V tom kŕči ho neudržal do konca, ale spadol vlastne z nejakých pár centimetrov. Chápeš to, mama? Takáto náhoda?“ rozpráva celá rozrušená.

„Bol to epileptický záchvat. Prudko mu klesla hladina alkoholu. A všetko sa prevalilo. Aj to, že posledné roky neplatí zdravotku. Doporučili mu rôzne vyšetrenia, ale keďže neplatí, poskytli mu len základné a pustili ho. Dlho sme mu hovorili, nech so sebou niečo robí. To nie je normálne, aby sa mu triasli ráno ruky, kým si niečo nedá. Aj tá jeho robota už stojí za hovno. Musíme po ňom prerábať, maskovať čo sa dá. Chceme mu pomôcť. Dostať ho z tých sračiek. Ale ako? Ani na liečenie ho nezoberú, keď neplatí. A v prvom rade by si sám musel priznať, že áno, som alkoholik. Dúfala som, že toto bolo varovanie, že si uvedomí, že ten pád prežil len vďaka všetkým anjelom. A nie.“