Nemšovanka

21.6.2019

20.6.2019 o 11- tej bude v Nemšovskom múzeu vítanie detí do života, keby ste sa chceli prísť kuknúť, ako našu Hanu v Nemšovej privítajú :-)

Táto správa prišla mne – starej mame, sestre Ivane - tete a môjmu bratovi Julovi. Nič som neorganizovala. Pozrela v cestovnom poriadku autobus a vo štvrtok vyrazila smer Nemšová. Prvé prekvapenie ma čakalo pri vystupovaní. Na malom námestíčku stál brat so švagrinou, spoločne sme sa vydali smerom k múzeu, do začiatku zostávalo pár minút. Nápovedou boli mamičky s kočíkmi a kvetom, jedno vítanie práve skončilo. V diaľke vidíme tatu Miša a mamu Monku s kočiarikom, v dlhých letných šatách, vôbec nepoznať, že pred mesiacom porodila. Sú nádherní, radosť z nich kypí. Na bicykli na poslednú chvíľu dorazí dedko Michal.

Usadia nás v sále na poschodí, malinká je hore, spokojne sa vyvaľuje na hrudi tatina. Je drobulinká, ale tvári sa, že má o pár mesiacov viac. Obzerá sa s prehľadom, akoby všetkému rozumela, kopká.

Pani z mesta prečíta dojemný prejav, detičky v krojoch recitujú básničky, spievajú. Niečo ma prinúti obzrieť sa, vo dverách zbadám našu Ivu. Prilba pod pazuchou, druhou rukou vyzlieka motorkársku bundu, sadne si za mňa. Ešte že tie deti spievajú, ľahšie som vás našla. Jarko išiel autom pre materiál, Iva robila syry, ale sadla na motorku a dofrčala.

Očakávala som, že deti budú plakať, rodičia s nimi vybiehať, aby nerušili. Ani náhodou. Pokoj , tichučko. Žeby predsa len bol dôležitý dotyk, kontakt s rodičom? Dátum narodenia od marca do mája a žiadnu perinku, zavinovačku nevidno.

Program skončil, po jednom vyvolávajú detičky s rodičmi, gratulácia, fotka. Zopár s obomi rodičmi, niektoré iba s maminou, niektoré iba s ockom, jedna mamička prišla pre kvet a obálku dokonca bez dieťaťa. Iba my, hujerovci, v počte osem aj s bábätkom. Fotky pri postieľke. Najskôr rodičia s Hanou, potom kývnu na nás. Fotografka sa usmieva, ako pribúdame. Brat s Renátkou zostávajú sedieť.

„Poďte za nami! Čo sa okúňate!“ volám na nich.

„Prišli sme až z Trenčína. Neodfotíme sa?“ obraciam sa na fotografku.

„Samozrejme! Poďte medzi nás!“ povzbudzuje ich aj ona.

Odchádzame spoločne k mladým na malé občerstvenie. Hana ide z rúk do rúk, každý si chce popestovať. Spoločenské dieťa, nenamieta, po čase zatvorí očká a spinká, kým ju neprebudí hlad.