Zlatíčka, či buldozéry

18.6.2023

Vo štvrtok prichádzajú moje zlatíčka, Petrine buldozéry, ako ich od istej doby volá. Ktovie, prečo. Najskôr obed, Ninu dať spať. Hanke prečítam štyri rozprávky, sedí, odmieta si aj ľahnúť. A ja by som si tak pospala. Nina sa zobudí, ideme von. Do záhradky, na dvor. Našťastie sme na ne dve. Hanke priviezli aj bicyklík bez bočných koliesok, dostala ho k štvrtým narodeninám. Na hlavu prilbu a už ma vyzýva: „Kto bude prvý?“

Od jedného trávnika po druhý. Odštartuje, vyrazíme, predbieham ju. Ja nie som babka, čo necháva vyhrávať. Zopakuje sa to niekoľkokrát. Nemá na mňa, hoci ja bežím a ona bicykluje.

„Gabi! Nesúťažíme. Neutekaj!“

Poslúchnem, zostanem stáť. V polke cesty zakričí: „Kto bude prvý?“

Tento raz „dobehla“ ona mňa.

Medzi domami zbadá hojdačku. Okamžite hádže bicykel do trávy, prilba dole, ide sa hojdať. Po čase ju hojdanie omrzí, znova uteká k bicyklu. Berie prilbu, vnútri otáča kolieskom.

„Nechaj to, Hanka! Mala si to dobre nastavené,“ napomínam ju. Mám obavy, aby niečo nepokazila. Nemám skúsenosť, moje deti ich ešte nepotrebovali. Na moje krátke výlety ju tiež nepoužívam, ani nemám.

Dáva si ju na hlavu, potrebuje pod bradou zapnúť. Zacvaknem karabínku, spustí neskutočný rev. Skáče, vreští, nemôžem sa priblížiť, aby som jej rýchlo rozopla uzáver.

Preboha! Ona si skrátila popruhy pod bradou, ja ju škrtím! Rýchlo, rýchlo, kým nezmodrá. Panikárim, ale nedávam to najavo.

Konečne sa mi podarí odopnúť prilbu, keď dobieha aj mama Monka s Ninou zo záhradky.

„Čo sa stalo?!“

Hanka sa jej vrhá do náručia, ukazuje na mňa prstom: „To ona! To ona! A naschvál!“

Vykrikuje medzi vzlykmi.

Pod bradou má oškretú kožičku, výstelka sa posunula, pricvikla som jej ju.

„Hanka, je mi to veľmi ľúto. Ver mi, že ma to bolí viac ako teba. Nebolo to naschvál. Nabudúce budem dávať veľký pozor. Sľubujem.“

Po chvíli sa otrasie, beháme, smejeme sa.

Večer odchádzajú, deti sú už v sedačkách, nakloním sa k Hanke: „Už si mi odpustila? Nehneváš sa na mňa?“

„No, ešte nie. Až keď prídem druhýkrát, ti odpustím.“

„Aspoňže tak.“

Pohladím ich po líčku a odchádzajú.