Z dedkovej 90-tky

Anotace: Je tomu pomaly rok, čo nás opustil náš deduško. Dnes tu nebudem vymýšľať, len prepíšem slová, čo mám na krátkych video-záznamoch z oslavy jeho 90tky v januári 2005.

Jeho príhovor:
"Moje meno Tekeľ Toňu, teckaj śedzim na grošovanom koňu, nepytajte śe prečo, nehledzajte pričiny, včera bolo ošem a dvacateho januara roku dvatiśice peť a ja śem se dožil dzevedeśáte narozeniny.
Ja som zo Šariša a jak vidzice predo mnou je flaška s vínom a jedlom pulna misa. Ještě doplnim predošle slova som ňelen zos Šariša ale rovno zos Prešova. Prešov to hlavné mesto našoho Šariša, z jednej strany Sekčov a z druhej Torysa. Kopcovité mesto ma veľo ulice, co do kopca idú, majú i garadiče. Priblížim śe, ale ku samej veci, učiteľom som bol dla mojej pameci, potom prišla vojna a ja ju narukoval, no ale i tam som śe poradne choval. Po dlhšom čase som si povedal, keď je pol ňeśčeśca ta nech bude cale, keď je v priepasti celo ta nech budze i duša, a preto som prehlasil, želam ťe Katuša, a ja s mladu nevestu vybral som śe aj na svadobnu cestu. Pocešoval som ju Katuška nemaj strachy, svadobná noc bude v kúpeľoch Ružbachy. Katuška zoblika svadobnu košeľu a šepce "Tonku, podz uś dam Ti dušu celu". Ja śe jen uśmival čul som śe pri moci, aľe co śe stalo, kuryr prišol v noci. Vov ruke máš vruta, pan poručík do boja, svadobna noc v trapu, buc zdrava Katuš moja.
Na fronce som mal myšlenky hrišne, možno ešte dneśka plaču das keľo baryšňe, no z trestu, že som klamal ženy, s jednou guľkou bol som do zadku trafený. Už som dobojoval, nemal som už co robic, ľem rozmýšlal som kde je moja vlasť, kde je? Bo zos motorovu diviziu zle je.
No dost bulo vojny, nepiśem už ďalej, bo to vojenské tajomstvo, ale chcem povedac, že našemu Šarišu ďaleko nit pary, dobre śe tam čuje mlady i stary, dobra dzeka jak v žime tak v lece a ja Šarišanom chcem buc i na druhom śvece. Končím, nepiśem už ďalej, milý Feríčku hosťom do pohára naľej, žal, starost a smutok naj śe teraś skryju a všicke co sme tu naj śto roky žijú.
Dzekujem"

A toto hovoril po slávnostnom obede:" Až dozreje slivka tak spadne. Tak ja čakám, že kedy dozrejem, spadnem. Ňet pomoci, ňet pomoci, je to zákon, zatiaľ ďakujem každý deň, že som zdravý, že vidím, že počujem, to sú veci ktoré sa nedajú kúpiť.To je darom božom. Neexistuje volačo, jedine ..." a v tom dedko ukaže ukazovákmi na hor.

A potom tam mám záznam, ako hovoril jeden zo svojich obľúbených vtipov:
"Zuza povedz kok*t! Ta co śi śaleny?
Ta povedz pi*a. Ta co śi śaleny? Ta nepovedala som kok*t, ta nepoviem ani pi*u."

Myslím, že by sa mohol stať čestným členom ASIČR in memoriam.