Na zajtrajšok nemyslím - 31. Kapitola - Myška sa vyšmykla

Na zajtrajšok nemyslím - 31. Kapitola - Myška sa vyšmykla

„Ja ťa zabijem! Namojpravdu, ja ťa zabijem!“ rozčuľoval sa Rocco. Myslel si, že sa mu sníva. Naozaj mal chuť svojho dlhoročného zamestnanca zniesť zo sveta. Cítil takú hroznú zlosť, že sa sám začal o seba báť, aby sa mu niečo nestalo. Tvár mu horela, zle sa mu dýchalo. Dokonca sa musel oprieť vystretou rukou o stenu, aby mal istotu, že nespadne.

„Tak ty si ju mal a ona sa ti vyšmykla?! Čo je myš alebo čo?! Ako si to mohol dopustiť?!“

Doliezač Greg, ktorý kľačal na zemi pod nohami svojho šéfa, sklonil hlavu. Nemohol sa na neho pozerať, pretože dobre poznal ten divoký pohľad, aj to, čo po ňom nasledovalo. Vedel aj to, že by akékoľvek slovo na obranu skôr uškodilo. Bola to chvíľa, kedy bývalo lepšie mlčať. Navyše aj tak mu došli rozumné dôvody, prečo prišiel o dievča. Vzdával to. Mal pocit, že odbila jeho posledná hodina, respektíve minúta. Všetko ho bolelo, na tvári a tele už mal kopec krvných podliatin a rán. Stratil zo dva zuby, zopár ďalších sa mu hýbalo a slaná chuť krvi v ústach akosi neustávala. Najhoršie bolo, že všetky tie zranenia mu spôsobili vlastní podriadení. Dokonca priatelia, s ktorými toľkokrát pil. Cítil sa pred nimi ponížený. Bol rozhodnutý, že ak to prežije, tak im dá pocítiť svoju moc. Nejako sa im pomstí. A urobí to aj napriek faktu, že dobre vedel, že nemali na výber. Ak by neuposlúchli, skončili by ako on a možno ešte horšie. Jeho život bol v rukách jeho pána a nič sa z tým už nedalo urobiť. Len čakať na verdikt.

„Alvaro mi povedal úplne inú verziu! Viac mi neklam! Žiaden prepad nebol. Vraj sama ušla. To ma fakt chcete presvedčiť, že zabila strážnika, pustila väzňov na slobodu a v okovách ušla? A ty si bol kde?! Kde bol Alvaro?! Dobre sa vám spinkalo?!“

Greg sa zhrbil ešte viac. Všetko sa to udialo tak rýchlo. Len do košele oblečeného ho vytiahli z postele, odvliekli do pivničných priestorov, mučili za niekoľkými zavretými dverami, aby nikoho jeho krik nezobudil. Tušil, ako na to Rocco prišiel. Niekomu sa Alvaro prekecol. A ten si tú informáciu nenechal pre seba, ale bežal s ňou rovno za najvyšším, aby si urobil u neho očko. Aké slaboduché, aké odporné, aké povedomé.

Rocco bol na neho zo začiatku milý. Predsa len mu priniesol nejaký tovar. Hlavne tá žena, matka dvoch žijúcich starších detí, bola hodnotný kus.

„Takže si ju neulovil?“ spýtal sa ešte relatívne pokojným hlasom jeho šéf.

„Nie,“ odpovedal bez rozmýšľania Greg, ktorému sa zdalo klamstvo bezpečnejšie ako pravda. „Alvaro bol včera ožratý, nemôžete mu veriť. Určite sa mu len niečo prisnilo.“

Roccovi oči zažiarili.

„Cha! Ani ten zbabelec za mnou neprišiel osobne. Ale buď pokojný, už sme si ho podali rovnako, ako si teraz podáme teba. Podľa neho ste ju mali vo voze takmer dva týždne.“

Vystrašený Greg sa zamotal vo svojom klamstve. Neostávalo mu nič iné, len v ňom pokračovať. Stále to bude slovo proti slovu. A jeho predsa len mohlo znamenať viac, ako poskokovo.

„Hovorím, že je to hlúposť! V živote mi nikto z nich neušiel. Vieš, dobre, Rocco, že som tvoj najspoľahlivejší zamestnanec. Koľké roky sa už poznáme?“ Snažil sa oprášiť pamäť svojmu chlebodarcovi a zároveň zaútočiť na jeho city.

„Prečo mám pocit, že mi klameš?!“

„Neklamem, prisahám. Nič... také... sa nestalo!“ zdôraznil zahnaný do kúta, pozerajúc priamo do očí svojmu šéfovi. Zvyčajne táto stratégia zaberala. Aj teraz sa zdalo, že mala k tomu blízko.

„Dobre, uvidíme. Priveďte tú ženskú sem!“

Vtedy Grega oblial studený pot. Rocco klamstvo exemplárne trestal. Tvrdou rukou sa snažil motivovať ľudí hovoriť pravdu. Otrokyňa, ktorej v noci prehovoril do duše, mohla pri pohľade na jeho rany prehovoriť, ak by sa vyľakala, že jej urobia to isté. Keď ju priviedli, tak na ňu Greg celý čas varovne pozeral. Snažil sa jej očami povedať, aby sa neopovážila povedať niečo iné ako to, na čom sa spolu „dohodli“. A hoci sa zdalo, že v jednom momente už-už ide povedať pravdu, napokon predsa len nie celkom presne, ale o to uveriteľnejšie, povedala vety, ktoré musela, ak chcela prežiť, a to ona chcela. Uvedomovala si, že jej bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí. Vedela si to spočítať. Starali sa o ňu dobre, jesť dostala, aj čisté šaty, boli k nej celkom milí. Z nich nemusela mať strach. Preto klamala, lebo si nebola istá, či Grega zabijú. Ak nie, jej dni by boli spočítané.

„Ako vyzerala druhá otrokyňa?“ zaujímalo Rocca.

Opis, ktorý mu žena dala, vôbec nesedel na Darju, aj tetovanie na sluche nevynechala. Keď sa jej na to priamo opýtali, tak odpovedala, že tetovanie určite nemala. Len škaredú jazvu do pol tváre. Vraj to si mohol pokojne druhý lovec ľudí pomýliť s vyblednutejším tetovaním. Ten improvizačný výmysel sa Gregovi zapáčil. Sám by nič lepšie nebol vymyslel.

Ale aj tak si Greg vydýchol, až keď ju odviedli. Hovoril si, že už bude dobre. Misky váh sa naklonili na jeho stranu, teraz to boli dve tvrdenia voči jednému. Mal pocit, že vyhráva. Jeho plán nič nepovedať sa zdal byť úspešný. Od samej radosti, že prežije, si odpľul. Krvavý obsah úst nechtiac zamazal Roccove topánky. Ten zahrešil. Radšej sa na neho ani nepozrel, určite tým zase prilial olej na oheň.

No Rocco pokračoval. Cítil, že tu niečo nesedí: „Čo mlčíš?! Chceš ma ešte viacej naštvať? Tak, čo sa stalo? Rozprávaj!“ kričal na neho nepríčetný Rocco, ktorého sa už snažil pán Parker dosť dlhú chvíľu upokojovať. Aj on mal veľký záujem na tom, aby bola Darja chytená.

Zahriakol ho: „Ak ho zabiješ, tak sa viac nedozvieme. Kroť sa! Možno to fakt nebola ona.“

„Ako sa mám krotiť? Neverím mu, ani tej ženskej pred chvíľou. Z oka ho nespustila, akoby sa ho bála. Viem čítať v ľuďoch, nezabúdaj. Zato na mňa sa ledva pozrela. To ti hovorím, že už ju mali!“ Potom napľul na Grega a dodal: „Babráci! Už ju mali! Doriti!“ Znovu kopol do Doliezača. Ten od bolesti zastonal.

Sám tomu nechcel veriť, keď uvidel, čo sa stalo. Klietka prázdna, mŕtvy Fredy, naháňačka po lese celú noc. Jediná chytená síce rozprávala, že ich vyslobodil nejaký muž, ale Greg v zázračného záchrancu neveril. Kde by sa tam tak ďaleko od ľudí vzal? Ak to bol nejaký zbojník, prečo nič neukradol? Prečo ich iba vypustil? Načo by mu bolo malé decko? Nedávalo to zmysel. Pre neho bola Darja žena z pekiel, schopná všetkého. Radšej zhodil vinu na ňu, ako na nejakého neexistujúceho chlapa. Rocco zažil, čo dokáže. Aj Greg mal pred ňou poriadny rešpekt.

Bolo treba niečo povedať, niečo, čo by ešte viac spochybnilo Alvarove svedectvo.

„Naozaj to nebola ona. Len sa na ňu v určitých momentoch podobala. Alvaro bol vtedy u nás len krátko, celkom si ju nepamätá. Koľko sa mohli poznať tri dni aj s cestou? Viac určite nie. Rocco, ak existuje ešte možnosť, aby si mi znovu uveril, tak to urobím! Nie každý je v tomto remesle taký dobrý ako ja. A takmer nikto ju nepozná. Pusti ma. Aj keď ju možno nenájdem zajtra, možno ani o mesiac, ale raz sa k nej dostanem. To ti tu teraz slávnostne sľubujem! V tomto mi môžeš veriť, dovtedy budem u teba robiť, kým ju nedostanem. Len ma, prosím, nezabíjaj.“

Johathan sa pridal: „Dobre hovorí. Už ho nechaj. Ak mu aj ušla, on ju dostane. To mu verím.“

Rocco mal stále zaťaté päste. Chcelo sa mu od zlosti tĺcť dovtedy, kým z Grega nevyprchá život. Ale mal pravdu. V tom, čo robil, nemal konkurenciu.

„Inak to bude. Nič, nič nedostaneš navyše, kým mi ju nenájdeš! Počuješ? Nič! Zabudni na všetky výsady. Do riti, prečo som obklopený samými neschopákmi! Je to vôbec možné? Takmer rok ju hľadáte! Rok! Neskutočné!“

„Dobre,“ Greg uznal, „možno to trvá dlhšie, ako sme si spočiatku mysleli. Ale je prefíkaná, často mení miesta pobytu. Môžem ja za to, že nikde nevydrží dlhšie ako zopár týždňov? Kým nájdeme teplú stopu, už je preč. Sľubujem, naozaj sľubujem, že vám ju obom nájdem. Akože sa volám Greg.“

Keď to Rocco počul, pustil Grega. Ani nie kvôli tomu, že by mu uveril, ale skôr zo zúfalstva. Hrozne chcel tú krvilačnú nevďačnicu dostať, ale zároveň mu bolo jasné, že nemá na to lepšieho človeka ako práve tohto úbožiaka, ktorý ho prosil o milosť.

„Dobre. A nikdy, naozaj nikdy mi už neklam. Inak...,“ povedal a prstom naznačil, čo sa mu stane, ak zaklame.

Zničený Greg, ktorému svitla nádej, že sa z toho dostane, to veľmi rád sľúbil. Rocco ho pustil a spolu s pánom Parkerom odišli z pivnice. Dvere nechali otvorené. Zbitý muž ešte chvíľu sedel na studenej zemi v kaluži vlastnej zaschýnajúcej krvi a zbieral sily. Nakoniec sa postavil, umyl tvár v lavóre, ktorý stál pri dverách asi schválne a tackavým krokom sa presunul na nádvorie. Jeho kroky viedli do priestorov, kde bol aj s Alvarom ubytovaný. Zo spoločnej izby si zobral veci a odišiel inam.

Odvtedy nemohol zradcu ani cítiť a pri najbližšej príležitosti sa postaral, aby nebol medzi živými, pričom to zariadil tak, že na neho vôbec nepadol tieň šéfovho podozrenia. Pokrivenej spravodlivosti tak bolo učinené zadosť, no otázka chytenia príčiny krvavého vypočúvania sa zmenila z veci pracovnej na vec osobnú. Na svete tak už boli traja muži, ktorý túžili po Darjinej krvi.

Autor Veronika Valent, 23.11.2020
Přečteno 48x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter