Dnešok je ten deň! 4. kapitola - Stretnutie

Anotace: Ako sa postavil k stretnutiu Adam, sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Keď prišiel najmladší syn majiteľa farmy zavolať Adama do hlavnej budovy, miestnosťou sa niesla vôňa pripravovanej kaše a čerstvo narezaného dreva. Bývalý tulák sa práve snažil vystrúhať nové porisko na sekeru, pretože sa v ten deň jednému z obyvateľov usadlosti nalomilo a na druhý deň mal narúbať kopu dreva. Adamov syn sedel na posteli, rovno pod podomácky vyrobenou olejovou lampou, slušne sa mu pozdravil a pokračoval v lúštení stránok akejsi detskej knihy. Čítať ešte dobre nevedel, ale slabikovať už áno. No aj tak mu význam niektorých slov unikal a on sa musel občas otca opýtať, čo znamená.

Adam mal medzi obyvateľmi dobrú povesť. Hoci zvyčajne boli k iným ľudia podozrievavejší, on si ich rýchlo získal. Nielen svojou pracovitosťou, ale aj tým, že bol nezvyčajne manuálne zručný a vyznal sa v mnohých remeslách. Za to si vyslúžil veľký obdiv. No jeho najväčšou prednosťou bolo, že bol vždy ochotný pomáhať, na čo prišli veľmi rýchlo. Nerobil to však zo zištných dôvodov, ale aj tak sa mu zvykli odvďačiť. Niekedy to bolo jedlo, inokedy protislužba, napríklad obšívanie šiat pre Filipa, ktorý neustále rástol alebo nechtiac ničil oblečenie.

V tom Adam naozaj nebol doma. Vyznal sa v chlapských prácach, ale k tým ženským nikdy nemal blízko. Zrazu mal „vlastnú“ izbu s dvomi posteľami, pecou s kuchynským kútom s vybavením, vďaka ktorému sa učil variť. Aspoň základné veci. Žiadne zložité recepty. Pomaly, ale isto, sa dostával do úlohy jediného rodiča a v rámci možností mu to išlo celkom dobre. Už len preto, že sa veľmi snažil. Nechcel, aby jeho synovi veľa vecí chýbalo. Občas sa však v noci budil spotený, keď sa mu snívalo, že kdesi žobrú o kúsok chleba. Mal obrovské výčitky svedomia, že bol taký sebec, keď nehľadel na malého dobro, a uprednostnil svoj záujem, vytrhol ho prostredia, kde mu po materiálnej stránke nič nechýbalo. Preto robil všetko pre to, aby mu to vynahradil. No stále mal pocit, že je to príliš málo a ich spoločná budúcnosť je naďalej neistá.

„Otec ma za tebou poslal. Tuším ťa chce o niečo poprosiť,“ povedal mladík

Adam odložil nástroje, palicu, ktorej sa snažil ubrať z hrúbky na jednom konci, aby sa dala vložiť do oka sekery. Piliny, ktoré popadali do zástery rozloženej na kolenách, zložil a položil starostlivo do kúta. Ako správny zálesák vedel, že mu budú užitočné pri ďalšom rozkladaní ohňa. Nechcel prísť ani o jednu.

„Dobre, dobre, idem. Len zoberiem hrniec z ohňa. Tá kukurica už dôjde sama. Má to byť môj a malého obed. Chceme ísť zajtra s chlapmi na celodenný lov. Nepridáš sa?“ navrhol.

„Počul som, že sa chlapi chystajú, ale ja nemôžem, otec mi dal nejakú robotu. Ale vy choďte, kým sa dá. Nikdy nevieš, kedy napadne meter snehu a už sa nikam poriadne nedostanete. Budeme odkázaní len na to, čo sa chytí do pascí v blízkom okolí. Ale teraz radšej už poď, ak môžeš.“

Poháňaním zaskočený Adam sa spýtal: „Dobre. Nevieš, či to bude nadlho?“ Nerád opúšťal v túto hodinu syna.

„Ja neviem, možno aj áno,“  dostal odpoveď, ktorá sa mu nepozdávala.

Potom však povedal zopár inštrukcií Filipovi, jednou z nich bolo, že ak by sa hneď nevracal, aby dvere pred spaním zavrel radšej na závoru. Stalo sa to prvýkrát, čo mal syna v noci len tak opustiť, a preto z toho nemal dobrý pocit. Po tom všetkom, čo sa im dvom stalo, sa o neho veľmi bál. Bolo by to iné, keby o tom, že má večer opustiť Filipa, vedel vopred. To by mu vybavil prespanie u známych rovnako, ako to robieval, keď mal nočnú hliadku. Ale už mal vymyslený plán, ako sa dostať dovnútra, ak by sa v hlavnej budove zdržal. Do izbičky sa dalo poľahky dostať zo spoločnej strechy od susedov a tí si líhali podstatne neskôr ako zvyčajne jeho syn.

„Vieš, o čo ide?“ opýtal sa Adam mladého Pawlovského, stále prekvapený neskorou hodinou, kedy si ho dal zavolať jeho otec. Ešte nikdy sa to nestalo. Pán Pawlovský úzko dbal na to, aby mali ľudia u neho pocit domova, voľný čas. Jednoducho, aby si po ťažkom pracovnom dni oddýchli. Tým sa líšil od asi všetkých farmárov, u ktorých Adam kedy pôsobil. Nikdy u nikoho nemal toľko voľna, ako práve tu. Aj preto mal toto miesto rád. Cítil sa tu rovnako ako všetci ostatní: ako hodnotný človek a nie ako otrok.

Preto ho pozvánka na rozhovor tak vykoľajila. Muselo to byť niečo vážne. Adam dúfal, že si to pán Pawlovský z ich prichýlením pred zimou nerozmyslel. V hlave si prehrával udalosti posledných dní, uvažoval, či niekoho nenahneval, neurazil, či neurobil nevedomky niečo, čo by mohlo jeho chlebodarcu rozčúliť. Na nič také si nespomenul. Ani na nejakého otvoreného nepriateľa, ktorý by ho mohol z niečoho reálneho obviniť.

„Nie. Jediné, čo viem, prišli nejakí dvaja cudzinci a už sa dlhšie s otcom o niečom rozprávajú. Načo práve teba potrebujú, netuším.“

Táto informácia Adama trochu upokojila. To už nevyzeralo na bezprostrednú stratu zamestnania a strechy nad hlavou. Zároveň sa v ňom prebudila zvedavosť. Ani si neuvedomoval prudké sneženie, ktoré sa asi chystalo do rána zasypať cestičku medzi budovami. Nohy sa mu v jednoduchých kapcoch zabárali do čerstvej vrstvy snehu a hlava uvažovala nad otázkou, o čo o chvíľu pôjde. Vedel, že si ešte pár minút bude musieť počkať. Tak si krátil cestu medzi hlavným domom a malými domčekmi pre pracovníkov umiestnenými v blízkosti hospodárskych budov družným rozhovorom. Celý čas sa muži naťahovali o tom, či je jedna z kobýl naozaj žrebná. Adam tvrdil, že podľa neho nie je. Len pribrala, keďže všetkým potenciálne žrebným kobylám pridali dávky žrádla a odkedy sneží, tak majú aj menej pohybu. Mladý, ešte nie taký skúsený gazda, zastával opačný názor. Obaja sa však zhodli, že do jari, ktorá ich spor definitívne vyrieši, je ešte poriadne ďaleko.

Keď Adam vošiel do haly hlavného domu, tak si okamžite všimol dvoch mužov sediacich pri mihotavom svetle krbu spolu s farmárom. Už od dverí sa mu zdali akísi povedomí, hoci ich poriadne nevidel. Spočiatku len siluety. Ale ako sa blížil, oči si zvykali na svetlo a mozog prehrával stovky mužských tvárí, ktorých na svojich potulkách stretol. Prišiel na to skôr, ako k nim dorazil. Boli to jeho priatelia! Zrazu ho chytila panika. Nevedel, či sa má k nim priznať, ale vedel, že spôsob života, akým roky žil, jeho vzhľad poriadne zmenil. Mal chuť k ním prísť, vyobjímať ich, porozprávať sa, zasmiať nad spoločnými dobrodružstvami, poplakať nad trápeniami. Namiesto toho len stál ako socha, neschopný povedať jediné slovo. Oči sa mu leskli dojatím. Taký bol rád, že ich po rokoch vidí, že sú živí. To mu úplne stačilo.

Shane dospel, zmohutnel, už len podľa šírky pliec a dĺžky trupu sa dalo odhadnúť, že prerástol strýka, ale stále to bol on. Len pohľad sa mu zmenil. Nebol to už ten dôverčivý zvedavý pohľad chlapca, ale pohľad muža, ktorý sa snaží odhadnúť človeka, ktorého pred sebou vidí s cieľom zistiť, čo od neho môže čakať.

Aj Harry sa zmenil. Zostarol, pribudli mu šediny, vrásky, ale čo bolo zvláštne, aj tak vyzeral lepšie ako kedysi. Čas mu pridal na dobrom vzhľade. Priam sršali z neho roky vysokej školy prežitia. Oči mal prižmúrené a pozorne šacoval prichádzajúceho Adama od hlavy po päty, ktorý sa pri tom cítil nepríjemne, pretože ho evidentne nevedel zaradiť. Ktohovie, čo si o ňom pomyslel. Trošku sa zahanbil.

Pre bývalého úspešného farmára s kompletnou rodinou, žijúceho roky všade inde okrem svojho rodiska, to bolo neskutočné prekvapenie. Mal pocit, že sa mu sníva, že vidí fatamorgánu predchádzajúceho života. Niečo, čo si už nemyslel, že sa môže stať, aj keď v to súčasne dúfal. No radosť nad stretnutím prevládla. Zrazu mal najväčší pocit domova za dlhé roky a ten pocit ho omráčil. Preto ani nezareagoval, keď počul svoje meno, a, dokonca, aj pri objímaní s priateľmi si stále nebol celkom istý, čo má robiť. Nevládal to ani poriadne opätovať, taký bol rozhodený. Potreboval si sadnúť a pár minút stráviť toto stretnutie. Pán Pawlovský to určite vycítil, lebo mu ponúkol miesto hneď vedľa seba. Adam ho vďačne prijal.

„Takže sa poznáte! No to je vynikajúce! Svet je malý. O to skôr ho možno získate pre svoju vec,“ skonštatoval dobrosrdečný majiteľ farmy.

Harry sa usmieval aj očami, nevedel sa dočkať chvíle, kedy si s priateľom sadnú a porozprávajú sa o tom, čo všetko zažili, kam ich cesty zaviedli. Ale teraz bolo treba vyriešiť iné, záchrannú akciu.

„Veruže malý,“ súhlasil. „Som rád, že si medzi živými!“ povedal priateľovi.

Adam sa tiež usmial pomysliac si, že boli chvíle, keď po tom ani netúžil. Ale niekto tam hore chcel, aby sa po tomto svete potuloval do chvíle, keď znovu nájde svojho syna. Odvtedy ho túžba žiť už neopúšťala. Naopak, zažíval strach z toho, že sa mu niečo stane, a on sa už nebude môcť o syna postarať.

„Tiež som prekvapený. Vy ste mali vždy dobrodružnejší život ako ja,“ vrátil mu poznámku už s uvoľnenejším úsmevom a pocitom, že priateľstvo pretrvalo.

Harry však zvážnel. Bál sa opýtať, či sa mu podarilo nájsť synov. Jeho priateľ vyzeral žalostne, nič nenasvedčovalo tomu, že malo jeho pátranie úspešný koniec.

„Tuto Adama som prichýlil práve kvôli Benovi. Poprosil ma o to pár týždňov predtým, ako sem priviezol aj svoju rodinu. Bývajú u mňa aj so synom a musím povedať, že je nám veľkým požehnaním. Zlaté ruky má,“ pochválil svojho pracovníka Pawlovský, ktorý sa v ľuďoch vyznal takmer tak dobre ako v poľnohospodárskych prácach a v zvieratách.

Oči oboch bývalých poslov zažiarili neskrývanou radosťou. Shane zareagoval ako prvý: „To fakt? Podarilo sa ti niektorého nájsť? Ktorého? Ako dlho ti to trvalo? Bože, to je super správa!“

Pawlovský nechápal. Adam sa za roky stal veľmi uzavretý. Nerád hovoril o svojom životnom príbehu. Stále ho to zraňovalo. Navyše bol toho názoru, že takmer každý má za posledné roky v rodine nejaké utrpenie, na ktoré sa snaží každý deň zabudnúť, pretože snáď nebolo na svete jediného človeka, čo by nestratil niekoho blízkeho. Nepripadal si o nič výnimočnejší ako iní ľudia. Svoje trápenie nestaval nad utrpenie ostatných, preto radšej mlčal. Ani tu na farme sa nikomu nezveril. Nemal rád, keď ho ľudia ľutovali, a, hlavne, nechcel, aby ľútosť cítil Filip.

Aj teraz povedal iba: „To je dlhý príbeh. Polroka sme už spolu, približne. A... je to... Filip. Na Thomasa sa mi dodnes nepodarilo naraziť.“

Kútiky jeho úst na okamih pritiahla gravitácia Zeme zapríčinená hlbokou bolesťou a myšlienkou na to, že na neho už asi nenarazí. Potom sa jeho pery pevne stisli, jedna o druhú, nasledovalo trpké prehltnutie a takmer nebadané pokrútenie hlavou. Adam sa už vzdal možnosti, že by mal v živote toľko šťastia, aby sa mu podarilo nájsť oboch chlapcov. Mal pocit, že aj nájdenie Filipa je zázrak, za ktorý denno-denne ďakoval.

„Nič si nespomínal!“ prekvapene povedal farmár. Zrazu zase stúpol v jeho očiach najnovší zamestnanec, čo sa dialo po celý čas, ako mu jeho príbeh v krátkosti so Shanovými dodatkami opísal Harry. Adam si len nervózne šúchal bradu a bezradne hľadel na nich. Necítil sa vôbec komfortne. Chvíľami sa mu zdalo, že hovoria o komsi cudzom. Akoby jeho minulý život bol životom iného človeka. Taký bol vzdialený. Medzitým sa udialo toľko vecí...

„A potom som sa túlal krajinou, prežíval zo dňa na deň, od zimy do zimy a hľadal ich, až kým som aspoň jedného nenašiel,“ skrátil a dokončil svoj príbeh sám, keď už to nemohol viac počúvať. Chcel dodať, že sú spolu šťastní a dúfajú v peknú spoločnú budúcnosť, ale bál sa to zakríknuť, aby sa niečo nestalo. On najlepšie vedel, ako rýchlo sa môžu veci zvrtnúť.

„Zajtra mi musíš Filipa ukázať. Asi si ma nebude pamätať,“ povedal Shane.

Adam odvetil: „Určite nie. Ledva si spomenul na mňa. Mal len tri a pol roka, keď mi ich zobrali.“

„Úžasné, že sa to podarilo!“ skonštatoval Harry, ktorému sa ani nechcelo veriť, že by sa po toľkých rokoch mohlo niečo také stať. „Fakt sila! Ako ste sa vôbec spoznali? Normálne mám z toho husiu kožu.“

Adam mal už rečí o sebe naozaj dosť, preto povedal: „Aj to je nadlho, prepáč, nechce sa mi už o tom... Však rozumiete!“

Pán Pawlovsky položil svoju ruku cez Adamove plecia. „Boh odmieňa tých, čo si to zasluhujú. Neboj sa, prežil si si peklo, už na teba čakajú iba samé dobré veci.“

Sám nevedel, prečo to povedal. Chcel mu ukázať spolupatričnosť, svoj obdiv za to, že si muž vedľa neho toľké roky hľadal syna, a naozaj pocítil túžbu po tom, aby mal od tejto chvíle iba pekný život. On, otec dvoch synov a jednej dcéry, by mu to doprial. Ten skromný chlap sa mu páčil od začiatku a dnešný večer iba potvrdil jeho úsudok.

„No nič, nechám vás tu. Je veľa hodín. Som už starší človek, potrebujem ísť spať. To viete, ak prepasiem zvyčajnú hodinu, potom sa už nevyspím. Ráno mi dáte vedieť, či ste sa dohodli. Dobre?“

Chlapi prikývli. Zaželali mu dobrú noc a konečne sa mohol začať rozhovor o tom, o čo im išlo.

„Adam, chceli by sme ťa poprosiť. Samozrejme, budeme chápať, ak povieš nie. Len teraz si našiel syna, bolo by hlúpe riskovať,“ začal Harry rozhovor.

„Do ničoho ťa netlačíme. Pochopíme, ak do toho nepôjdeš s nami,“ potvrdil Shane, ktorý sa už nesprával ako Harryho pomocník.

„O čo ide?“

Narýchlo mu povedali, že chcú vyslobodiť Bena, ktorý by mal byť zadržiavaný niekde v Sladkom sne. Minimálne chceli zistiť, či sa tam nachádza. Potrebovali však tretiu osobu, ktorá by akože prišla nezávisle od nich. Ktorú však v hoteli nepoznajú ako Pawlovského človeka, jednak aby nestrhli pozornosť na jeho farmu, čo by znamenalo istú pomstu, ale aj aby tým chránili Leu s deťmi, ktorých by mohlo takéto prepojenie ohroziť.“

            „Na nás dvoch sú zvyknutí. Keďže sme tam chodievali pomerne pravidelne, nebude na tom nič podozrivé, keď prídeme. Hlavne, ak budeme mať nejaký náklad,“ tvrdil Harry. „Prišli by sme deň vopred, zmapovali situáciu, zistili všetko potrebné. Ty by si dorazil deň na to a podľa toho, aká by bola situácia, tak by sme sa zariadili. Možno by si prespal jednu noc v luxusnom hoteli za naše peniaze.“

Plán nebol zlý, ale mal jednu chybu, ktorú veľmi rýchlo Adam odhalil: „No, neviem.  Síce si ma nikto nespojí s Pawlovským, ale viacerí ma tam poznajú ako Benovho človeka. Však som u neho pár mesiacov pracoval a chlapi zo Sladkého sna nám nosili robotu. To by mohol byť problém, tak si myslím.“

            „Do riti,“ zahrešil Shane.

            „Asi budeme musieť zohnať niekoho iného,“ skonštatoval Harry a zosmutnel.

Shane sa však do ticha, ktoré vzniklo a ktoré bolo prerušované len pokojným praskaním dreva v kozube a zavíjaním poryvov vetra za oknami, nahlas zamyslel: „Možno by ani nebolo treba. Nemusel by tam byť predsa dlho.“

Pozrel sa významne na Harryho. Nechcel mu odporovať, ale zháňanie ďalšieho človeka, ktorý by nebol ani z polovice taký dôveryhodný ako Adam, by zase len zabralo nejaký čas, a to nechcel dopustiť. Preto radšej vymýšľal spôsob, ako sa veci dajú urobiť aj za takýchto okolností.

Preskočil pohľadom na Adama a pokračoval: „Podľa mňa by stačilo, keby si tam prišiel na pár hodín. Možno aj na polhodinu. Napríklad by si mohol ísť za Roccom s tým, že chceš od neho prácu. Pred zimou takto chodí veľa ľudí. Ak by ti ju dal, tak odídeš akože po syna. Ak by ti ju nedal, tak dupľovane máš dôvod na odchod. Medzitým by sme si už našli k tebe cestu a predali ti potrebné informácie. Vôbec by to nemuselo byť nápadné. Pred zimou kopa ľudí hľadá útočisko.“

            Harrymu oči zažiarili radosťou. „Máš pravdu! Niekde by sme sa tam na chvíľu stretli a povedali by sme si pokyny. Prípadne by sme si len dohodli nejaké znamenie, z ktorého by si pochopil, o koľkej máš priviesť posily k hraniciam pozemku. Tie by nás čakali zatiaľ dole v dedine. Detaily si dohodneme neskôr, ale šlo by to!“

            „Záchrannú akciu by sme urobili v noci. Možno nadránom. Tiež to závisí trochu od počasia. Harry ho vie najlepšie odhadnúť. Len by som chcel vás oboch upozorniť, že zmeny v pláne sú možné. Vždy sa môže niečo pokašľať,“ pokračoval Shane.

            „Hej, noc by bola ideálna, alebo aj snehová búrka by nebola na zahodenie. Tá by aspoň stopy rýchlo zahladila,“ dumal nahlas Harry. „Alebo silný vietor. Keď je sypký sneh, tak by nám veľmi rýchlo mohol pomôcť zbaviť sa prenasledovateľov.“

A už si predstavoval ľadové miniatúrne šípy dorážajúce do očí ochrankárov zo Sladkého sna, ktoré by im boli nápomocné. Tie by, samozrejme, robili problémy aj utekajúcim, ale ak by sa na to pripravili okuliarmi, tak by sa im to lepšie znášalo. Bude musieť zopár od niekoho zohnať. Bolo by to jedno, či dioptrické, lyžiarske, pracovné alebo motorkárske. Hlavne nech ich majú pre istotu.

            „Ak nájdeme Bena živého,“ podotkol Shane, ktorý chcel, aby sa jeho strýko pripravil aj na tento variant.

            No ten to tvrdošijne ďalej odmietal. „Keď nájdeme Bena živého...,“ opravil ho.

            V tomto momente sa už pridal aj Adam. „Dobre, ak tomu správne rozumiem. Ak tam Ben nebude, poprípade bude...,“ radšej nedopovedal, pretože bol kováčovi a jeho žene naozaj veľmi zaviazaný a neželal si jeho smrť. „Tak nič neriskujem. Vy prídete, dajme tomu, poobede, ja na druhý deň, porozprávam sa s ich šéfom, aby to bolo hodnoverné a aby som tam strávil nejaký čas, vypýtam si jedlo, medzitým získam informácie, odídem, poviem posilám, že akcia sa skončila, a všetci sa šťastne vrátime sem na farmu. V takom prípade by som v podstate nič neriskoval.“

            „Ale, ak tam bude, tak vysvetlíš situáciu posilám a v noci v dohodnutom čase Bena vyslobodíme! Ty sa, samozrejme, tej akcie už zúčastniť nemusíš, ak nechceš,“ povedal nadšený Shane, ktorý sa už tešil, že sa veci konečne hýbu.

            „Treba si uvedomiť, že to nebude vôbec také jednoduché. My budeme mať v hoteli kone a voz. S nimi v noci nenápadne neujdeme. Jeden z nás sa bude musieť obetovať, odviesť Bena do bezpečia a vrátiť sa. Druhý bude musieť zostať v hoteli, aby nevzbudil pozornosť.“

            Shane sa na neho zamyslene pozrel. To už vôbec nevyzeralo jednoducho. Samotný útek bol problém. Návrat však ešte väčší.

            „To nejako vymyslíme,“ povedal, lebo nechcel veci komplikovať. Nebol na rozdiel od uja na veľké plány, skôr bol majster improvizácie.

            „To som zvedavý ako,“ prekrútil oči k nebu Harry.

            „Uvidíme na mieste. Môže sa stať všeličo. Čo ak by sme zopár strážcom dali do pitia niečo na uspanie alebo aspoň utlmenie? To by mohlo zjednodušiť veci.“

            Adam sa pridal: „To nie je problém. Vyznám sa trocha v bylinách. Ale ak by ste ich chceli nadrogovať, viem o človeku, kto zbiera lysohlávky a suší ich. Nebýva ďaleko odtiaľto. Tvrdí, že ho v malých dávkach liečia. Zajtra by som za ním zašiel a zopár od neho za niečo vymenil.“

            Shane a Harry sa pozreli skúmavo jeden na druhého. To by nebol až taký zlý nápad. Určite by to mohlo otupiť pozornosť, úsudok a hlavne mušku strážcov. Obaja sa na seba usmiali a súhlasne pokývali hlavou. Vlastne, to bol celkom dobrý nápad. Už len bolo treba nájsť človeka, čo by im s tým v Sladkom sne pomohol a Shane možno o jednom vedel.

            „Sem s nimi! S platením sa netráp, máme soľ, dáme tomu mužovi, koľko si vypýta,“ povedal Harry rozradostene, podávajúc mu ruku na znamenie dohody. „Už keď som sa ťa uvidel, tak som vedel, že my traja spolu niečo vymyslíme!“