- 4 -

Anotace: 4.časť

Sbírka: Sila legendy

*

A Lec zúrivo uháňal späť k ich domcu, do bezpečia. Tam, kam mu kázalo nespútané konské srdce, tam, kam mu kázala sila lesa. Cítil ju na šiji, cítil strach. Cítil povinnosť a vernosť. Blížilo sa zlo.
Kris tuho zavrela oči a zaborila prsty do Lecovej hrivy. Nevládala sa ani pohnúť, telo mala stuhnuté a boľavé. Nevnímala cestu späť, ani rýchlosť, ako sa hnali od lipy preč, ďaleko, ďaleko preč... Bála sa obzrieť, bála sa pozrieť okolo seba. To, čo videla, ju vydesilo. Striaslo ju pri pomyslení, že by niekedy niečo podobné mala vidieť znova.
„To radšej umriem,“ zašepkala do hrivy a ešte tuhšie sa primkla k šiji svojho priateľa.

Kris nevládala ani zosadnúť, zosypala sa s Lecovho chrbta priamo na seno v maštali. Starký už nepracoval v záhradke, z komína sa dymilo, pripravoval obed. Aspoň ju nevidel, takú roztrasenú, so strapatými vlasmi a strachom v očiach. Nevidel ani zadychčaného Leca, ako fŕkal, nepokojne prešľapoval a bol celý mokrý.
„Nemôžem ti dať napiť, nemôžem...“ ospravedlňovala sa mu Kris, stále sediac na sene, s hlavou v dlaniach.
Nevedela sa upokojiť, nemohla ten obraz vyhnať z predstáv, stále sa jej zjavoval oheň a... mama.
„Videl si to, čo ja? Nesnívalo sa mi?“ plakala.
Lec ustúpil bokom, začal hrabať kopytami a divo kmital chvostom. Kris ho nevnímala, pred očami videla priepasť, tancujúce listy, v ušiach jej stále rezonovali slová jej mamy... tej ženy, už si nepamätala, čo presne jej povedala, stále však cítila naliehavosť, hrozbu, pred ktorou ju mali varovať. Akoby sa niečo zhmotňovalo priamo okolo nej, niečo zlovestné, neústupčivé.
Skríkla a vyskočila, chcela objať Leca okolo šije, tak ako tisíckrát predtým, keď ju niečo trápilo, ale jej priateľ, jej spoločník cúvol, potom sa otočil a vypálil z maštale von.
Nestihla za ním ani zakričať, podlomili sa jej kolená, tak znovu spadla do sena. Vyčerpane sa rozplakala a po pár minútach zaspala.
Lec jediným dlhým skokom prekonal už opravený plot a zmizol v lese. Musel.

Uprostred lesa sa vyjasnilo, búrka prestala tak náhle, ako začala. Pomedzi polámané konáre presvitalo slnko, sušilo svojimi lúčmi premočenú zem.
Mach sa zelenal doďaleka, čistinkou rozvoniavali zvončeky. Les žiaril čistotou ale bol mĺkvy. Nezašuchotal jediný list, nepraskla jediná vetvička. Nový život, starý osud, znovuzrodenie – malo ešte len prísť. Les silnel, chystal sa privítať svoju dcéru. Chystal sa privítať svojho syna.
Obaja prídu, len spolu získajú moc naplniť legendu, ako jing a jang, ako myseľ a jej duša. Jedinečnosť dobra a nutnosť zla. Jeden bez druhého nemajú dôvod žiť.

Keď starký po hodine našiel ufúľanú a ubolenú Kris v maštali, celá sa triasla. Ešte aj v sne ju prenasledovala lipa, chcela sa zobudiť, ale nemala silu.
Starký ju opatrne zdvihol, napriek svojmu pokročilému veku stále vládal a v tej chvíli akoby jeho vnučka bola pierkom, krehká a jemná, pomaly ju odniesol do jej postele.
Nemohol sa jej opýtať, čo sa stalo, Leca však niekde okolo domu nenašiel.
„Odchádzajú... on prvý...“ zašomral si sám pre seba a na čele sa mu usídlila hlboká vráska.
Doniesol Kris harmančekový čaj a teplú mliečnu polievku. Nemala chuť na jedlo, ale pretože nemala ani silu starkému vzdorovať, poslušne prijímala každý hlt. A bola vďačná, že je v jej izbe ticho. Dotieravé hlasy z jej hlavy na chvíľku zmizli, pred očami sa jej však stále mihali červené záblesky. Nemohla by starkému povedať pravdu, neveril by jej a hneval by sa na ňu, že dovolila Lecovi, aby ju zaniesol až k lipe. Starký si z jej očí tak či tak vyčítal úzkosť a zo špiny na jej šatách a v jej vlasoch si domyslel svoje. Ak sa jej na niečo spýta, bude mu musieť klamať. Že Leca vystrašil štekot psa, zavýjanie vlka, šuchot v tráve, čokoľvek, niečo si už len vymyslí.
Jej starký si aj tak vlastne neželal počuť pravdu. Lebo ak by sa od vnučky dozvedel, že... už by neexistovala žiadna nádej. Znamenalo by to, že o jej osude už je rozhodnuté. A on prisahal, že ju ochráni. Prisahal pred duchom lesa, prisahal sľubom zasvätených. Prisahal láskou. Prisahal sám svojou dušou. A to je večná prísaha..
„Kde je Lec?“ spýtala sa Kris po chvíli starkého.
Ešte stále bol v jej izbe, sedel na kraji postele, pozoroval ju spod hrubých viečok a tváril sa zamyslene.
Dúfala len, že sa na ňu nehnevá.
„Už sa nevráti.“
„Nevráti? Čo sa mu stalo?“ v očiach sa jej zaleskli slzy.
Zomrel kvôli nej snáď? Ale prečo, ako? To sa nemohlo stať, milovala ho, boli priatelia, nemohol ju opustiť. Bol mladý, prečo by umieral? Alebo lipa, tá žena, tie kúzla? Začarovala ho? Ale veď ho videla živého, len vybehol z maštale, nemohol... nesmel... Len niekam odbehol, vráti sa, určite.
Kris zmätene pozerala na starkého zachmúrenú tvár.
Pokúsil sa o nežný úsmev, ale cítil, že aj jemu myká kútikmi. Nemohol pred ňou plakať.
„Neviem, zlatíčko. Ušiel do lesa.“
„Ale to neznamená, že sa nevráti!“ vykríkla Kris a pritiahla si perinu až k brade.
V hrudi ju pichalo a pocítila zvláštnu bolesť. Bol to záchvev nenávisti. Ako jej starký mohol hovoriť také kruté slová?
„Vždy si chcela veriť legendám. Ja hlupák som to nezastavil, odpusť mi,“ ten starý, šedivý muž náhle vyzeral úplne zlomene, slabo.
Pokrútil hlavou, prudko vstal a náhlivo odišiel do svojej izby.
Kris zatúžila niekam sa skryť, uniknúť. Pohltil ju náhly príval mrazivej samoty. Nevedela, čo sa deje a túžila niekoho objať. Tak veľmi v tej chvíli túžila len niekoho objať, na chvíľku, na malý okamih. Len pocítiť ľudskú blízkosť. Priateľské teplo.

„Dea, keby si tu mohla byť so mnou...“

*