Návštěvnost
- 7 -
- 7 -
*
Zaváhala, než spravila prvý krok dolu schodmi. Dvor sa zmenil na priezračné vodné zrkadlo, videla svoj odraz, videla odraz lesa. Zdvihla hlavu a zabodla pohľad k cestičke. Bola blatistá, kľukatila sa pomedzi stromy, no dážď zmyl jej presný tvar. Strácala sa Kris z dohľadu už pri treťom dube, stáčala sa za húštie a viedla k zrázu, pod ktorým zurčal potok. Je možné, že ho počula až k domcu? Akoby ju volali nespútané vlnky, vábil divoký prúd. Predstavila si, že letí zo zrázu dolu, len s roztiahnutými rukami. Zreničky sa jej rozširovali, ako sa približovala k hladine. Už cítila vôňu rias a rýb, už bola tak blízko, že ju prvá kvapka pošteklila na nose.
„Nad čím to premýšľam?“ pošepkala si sama pre seba a pokrútila hlavou.
Venovala ešte jeden pohľad lesnej cestičke, a potom opatrne vykročila na zmáčaný dvor. Zabudla si zobrať dáždnik, ale nevadilo jej to. Zaklonila hlavu a nechala kvapky stekať po svojich vlasoch. Nevedela opísať ten pocit, vždy jej pri ňom skrehlo srdce, cítila, ako sa duša upokojuje, osviežuje. Bolo v tom úplne jednoduché čaro, celá mu podľahla. Vábil ju ten pocit čistoty a slobody. Nič nepôsobilo vynútene, všetko bolo prirodzené. Cítila sa sama sebou, cítila sa dobre.
Kozy začali nepokojne bľačať, až vtedy si uvedomila, čo na dvor vlastne prišla urobiť. Usmiala sa a prebehla k nim pod strechu maštale. Plátenné nohavice si pri tom až po kolená zastriekala blatom, ale aj nad tým sa len uškrnula. Zahnala kozy do ich boxu vystlaného slamou a pobrala sa späť na dvor. Zámerne sa vyhla pohľadu na prázdny box, ktorý patril jej vernému Lecovi. Stále nemohla uveriť, že je preč. Určite sa len skrýval niekde blízko pred zlým počasím a hneď ako sa vyčasí, vráti sa k nej. Nemohla si pripustiť myšlienku, že ho už nikdy neuvidí, nikdy sa nepovozí na jeho chrbte, nepocíti na svojej dlani mäkkosť jeho papule, ako vždy, keď ho kŕmila mrkvou.
Rýchlo za sebou zavrela dvere do maštale a rozbehla sa k domcu. Dvere dovnútra si nechala pootvorené, vietor dnu nafúkal jemnú spŕšku kvapiek. Vyzula si premočené topánky a zhodila zo seba oblečenie. Tá chvíľka vonku stačila na to, aby premokla do poslednej nitky. Zablatená a mokrá, avšak stále so širokým úsmevom na tvári, si to namierila priamo do sprchy.
Starý pán zatiaľ odložil noviny a znovu si zapálil fajku. Obočie sa mu mraštilo pod zmesou strachu a hnevu, musel ísť, čo najskôr. Prešiel do kuchyne a do roztrhaného starého rybárskeho batôžka si zabalil niekoľko krajcov chleba a fľašu čerstvej pramenitej vody, po ktorú si chodili k jednému z prameňov.
Nemohol čakať dlhšie. Počul spev svojej vnučky, ozývajúci sa z kúpeľne po celom domci, no nešiel jej ani povedať zbohom.
„Nie je čas, poklad môj, prepáč,“ pomyslel si v predsieni, keď si obúval gumáky, „ak sa nevrátim, odpusť.“
Keď jej starý otec neodpovedal ani na tretie zavolanie, začala byť nesvoja. Len v košeli prebehla cez všetky izby v dome, ale nikde nebol. Dvere na povalu aj tie vedúce do pivnice boli zamknuté, vyzrela ešte cez okno na dvor. Nikde ani živej duše, maštaľ bola zatvorená, tak ako ju nechala. Začala sa jej zmocňovať panika, veď ešte pred chvíľou bol v domci, keď prišla od kôz, zahliadla ho v kresle pri krbe. Kam mohol ísť, prečo? Nič jej nepovedal, to sa mu nepodobalo.
Znovu prešla izbami, s rovnakým výsledkom. A znovu prezrela pohľadom cez kuchynské okno celý dvor, nič sa nezmenilo. Dážď neustával, obloha temnela stále viac.
„Keby tu bol Lec, pôjdem ťa hľadať starký...“ zašepkala do záclony a rozplakala sa.
Strach jej nedovolil ani len otvoriť dvere, nerozumela tomu. Pred chvíľou jej mokli vlasy na dvore, cítila sa tak pokojne a prirodzene a zrazu, náhle a bezdôvodne je znovu nešťastná. Prečo?
Schúlila sa na tvrdej kuchynskej lavici a hlavu si skryla do dlaní. Čo sa to dialo? Najskôr lipa, potom Lec a teraz ešte aj starký. Oheň, hmla a dážď. Vtedy si tie tri veci ešte nespojila v mysli do jedného celku, bola príliš rozrušená starkého náhlym zmiznutím, než aby myslela na legendy.
Po chvíli od vyčerpania zaspala nepokojným snom. Hľadala v ňom starého otca, blúdila lesom, mala dotrhané šaty a dorezané celé telo. Nevládala a mala pocit, že za chvíľu umrie. Bola strašne slabá a cítila vinu kvôli tomu, že nedokáže starého otca nájsť. Bol to dlhý a temný sen, na konci ktorého došla až k Nuul. A ten ju na konci jej neúspešnej cesty pohltil. Zmenila sa na listy, konáre, kôru. Bola koreňmi Nuul a on bol jej telom. Poznala jeho myšlienky, chcela v nich nájsť všetky dávne príbehy. Ale nemohla, bola iná, nebola dosť silná. Bránili jej v tom jej vlastné sny, ktorých sa nedokázala vzdať ani ako súčasť Nuul, ani keď konečne pochopila, že toto je jej jediný skutočný osud...
Prebudila sa už dávno po západe slnka na vlastný výkrik. Po chrbte jej behali zimomriavky a spred dverí počula čvachtavé kroky. Niekto kráčal po zablatenom dvore, niekto bol vonku. Zmeravená strachom sa nemohla ani pohnúť. Vedela len jedno: Tam vonku, nech je to čokoľvek, nie je to jej starý otec. Pritiahla si pokrčené nohy až k brade a zavrela oči.
*
Zaváhala, než spravila prvý krok dolu schodmi. Dvor sa zmenil na priezračné vodné zrkadlo, videla svoj odraz, videla odraz lesa. Zdvihla hlavu a zabodla pohľad k cestičke. Bola blatistá, kľukatila sa pomedzi stromy, no dážď zmyl jej presný tvar. Strácala sa Kris z dohľadu už pri treťom dube, stáčala sa za húštie a viedla k zrázu, pod ktorým zurčal potok. Je možné, že ho počula až k domcu? Akoby ju volali nespútané vlnky, vábil divoký prúd. Predstavila si, že letí zo zrázu dolu, len s roztiahnutými rukami. Zreničky sa jej rozširovali, ako sa približovala k hladine. Už cítila vôňu rias a rýb, už bola tak blízko, že ju prvá kvapka pošteklila na nose.
„Nad čím to premýšľam?“ pošepkala si sama pre seba a pokrútila hlavou.
Venovala ešte jeden pohľad lesnej cestičke, a potom opatrne vykročila na zmáčaný dvor. Zabudla si zobrať dáždnik, ale nevadilo jej to. Zaklonila hlavu a nechala kvapky stekať po svojich vlasoch. Nevedela opísať ten pocit, vždy jej pri ňom skrehlo srdce, cítila, ako sa duša upokojuje, osviežuje. Bolo v tom úplne jednoduché čaro, celá mu podľahla. Vábil ju ten pocit čistoty a slobody. Nič nepôsobilo vynútene, všetko bolo prirodzené. Cítila sa sama sebou, cítila sa dobre.
Kozy začali nepokojne bľačať, až vtedy si uvedomila, čo na dvor vlastne prišla urobiť. Usmiala sa a prebehla k nim pod strechu maštale. Plátenné nohavice si pri tom až po kolená zastriekala blatom, ale aj nad tým sa len uškrnula. Zahnala kozy do ich boxu vystlaného slamou a pobrala sa späť na dvor. Zámerne sa vyhla pohľadu na prázdny box, ktorý patril jej vernému Lecovi. Stále nemohla uveriť, že je preč. Určite sa len skrýval niekde blízko pred zlým počasím a hneď ako sa vyčasí, vráti sa k nej. Nemohla si pripustiť myšlienku, že ho už nikdy neuvidí, nikdy sa nepovozí na jeho chrbte, nepocíti na svojej dlani mäkkosť jeho papule, ako vždy, keď ho kŕmila mrkvou.
Rýchlo za sebou zavrela dvere do maštale a rozbehla sa k domcu. Dvere dovnútra si nechala pootvorené, vietor dnu nafúkal jemnú spŕšku kvapiek. Vyzula si premočené topánky a zhodila zo seba oblečenie. Tá chvíľka vonku stačila na to, aby premokla do poslednej nitky. Zablatená a mokrá, avšak stále so širokým úsmevom na tvári, si to namierila priamo do sprchy.
Starý pán zatiaľ odložil noviny a znovu si zapálil fajku. Obočie sa mu mraštilo pod zmesou strachu a hnevu, musel ísť, čo najskôr. Prešiel do kuchyne a do roztrhaného starého rybárskeho batôžka si zabalil niekoľko krajcov chleba a fľašu čerstvej pramenitej vody, po ktorú si chodili k jednému z prameňov.
Nemohol čakať dlhšie. Počul spev svojej vnučky, ozývajúci sa z kúpeľne po celom domci, no nešiel jej ani povedať zbohom.
„Nie je čas, poklad môj, prepáč,“ pomyslel si v predsieni, keď si obúval gumáky, „ak sa nevrátim, odpusť.“
Keď jej starý otec neodpovedal ani na tretie zavolanie, začala byť nesvoja. Len v košeli prebehla cez všetky izby v dome, ale nikde nebol. Dvere na povalu aj tie vedúce do pivnice boli zamknuté, vyzrela ešte cez okno na dvor. Nikde ani živej duše, maštaľ bola zatvorená, tak ako ju nechala. Začala sa jej zmocňovať panika, veď ešte pred chvíľou bol v domci, keď prišla od kôz, zahliadla ho v kresle pri krbe. Kam mohol ísť, prečo? Nič jej nepovedal, to sa mu nepodobalo.
Znovu prešla izbami, s rovnakým výsledkom. A znovu prezrela pohľadom cez kuchynské okno celý dvor, nič sa nezmenilo. Dážď neustával, obloha temnela stále viac.
„Keby tu bol Lec, pôjdem ťa hľadať starký...“ zašepkala do záclony a rozplakala sa.
Strach jej nedovolil ani len otvoriť dvere, nerozumela tomu. Pred chvíľou jej mokli vlasy na dvore, cítila sa tak pokojne a prirodzene a zrazu, náhle a bezdôvodne je znovu nešťastná. Prečo?
Schúlila sa na tvrdej kuchynskej lavici a hlavu si skryla do dlaní. Čo sa to dialo? Najskôr lipa, potom Lec a teraz ešte aj starký. Oheň, hmla a dážď. Vtedy si tie tri veci ešte nespojila v mysli do jedného celku, bola príliš rozrušená starkého náhlym zmiznutím, než aby myslela na legendy.
Po chvíli od vyčerpania zaspala nepokojným snom. Hľadala v ňom starého otca, blúdila lesom, mala dotrhané šaty a dorezané celé telo. Nevládala a mala pocit, že za chvíľu umrie. Bola strašne slabá a cítila vinu kvôli tomu, že nedokáže starého otca nájsť. Bol to dlhý a temný sen, na konci ktorého došla až k Nuul. A ten ju na konci jej neúspešnej cesty pohltil. Zmenila sa na listy, konáre, kôru. Bola koreňmi Nuul a on bol jej telom. Poznala jeho myšlienky, chcela v nich nájsť všetky dávne príbehy. Ale nemohla, bola iná, nebola dosť silná. Bránili jej v tom jej vlastné sny, ktorých sa nedokázala vzdať ani ako súčasť Nuul, ani keď konečne pochopila, že toto je jej jediný skutočný osud...
Prebudila sa už dávno po západe slnka na vlastný výkrik. Po chrbte jej behali zimomriavky a spred dverí počula čvachtavé kroky. Niekto kráčal po zablatenom dvore, niekto bol vonku. Zmeravená strachom sa nemohla ani pohnúť. Vedela len jedno: Tam vonku, nech je to čokoľvek, nie je to jej starý otec. Pritiahla si pokrčené nohy až k brade a zavrela oči.
*
Komentáře (1)
Komentujících (1)
Doporučit
Tisk