Ozvena krvi

Prológ

 

Nadýchla sa. Musí svoju kamarátku ochrániť. Vie ale, čo sa tu môže stať. Prečo Alessiin otec ich tu poslal. Do nebezpečného miesta v noci. Dovolil im sa tu prejsť. Ale vedela dôvod. Nie kvôli zvery – ale kvôli ľudom. Vedela, čo sa jej asi stane. No musí zistiť pravdu. A musí jej to ukázať.

Lara sa pozrela na svoju kamarátku. Možno toto boli posledné chvíle, čo ju vidí. Ale podľa proroctva sa to musí takto stať. Ešte si pamätala legendy a proroctva, ktoré ju učili ako malú, kým ju mama nezachránila. A nebolo to tak náhodou, že Alessia pochádzala z pradávneho rodu. A mala zistiť to, čo Lara už asi nezistí. No zatiaľ vie viac. A nápovedu ukryje do jej náhrdelníku. Raz to možno nájde a všetko pochopí. Možno.

,,Myslíš, že sa sem ešte niekedy vrátime?“ spýtala sa jej Alessia. Lara sa len na ňu usmiala. Nemohla jej to sľúbiť.

Les bol tmavý, hmla v ňom stúpala a bolo nepríjemné tam v takom čase byť. Nočné nebo bolo také temné, že hviezdy sa zdali ďaleko. Vzduch bol ťažký a les dýchal podivným dychom. A potom... niečo zapraskalo v kroví.

Pozreli sa tam. Tieň medzi stromami sa pohol. Stuhli. Lara sa pozrela svoju kamarátku. ,,Utekaj a neobzeraj sa. Utekaj a nezastavuj sa.“ Alessia iba stála, neurobila ani jediný krok. No potom sa rozbehla. Preč, niekde ďaleko. Nevedela kde má utiecť ani čo má urobiť.

A Lara vedela, že svoju kamarátku ochráni. Že sa pre ňu obetuje. Pripravila sa. A keď zazrela toho muža... srdce mala na milión kúskov. Poznala ho. A netušila, že by bol schopný niečoho takého.

,,Vitaj. Už si sa chcela vrátiť?“ zaznel jeho známy hlas.

,,Prišla som ťa zastaviť,“ odpovedala Lara so vztýčenou bradou.

On sa iba uškrnul. Už viac nečakal. Urobil, čo bolo treba. A Lara dúfala, že to nie je to posledné, čo vidí.

 

...

 

Už prešlo niekoľko minút. Nemôže tam Laru nechať! No bojí sa. Je slabá, bezmocná a bezbranná. No vráti sa tam, aspoň jej pomôže. Rozbehla sa naspäť. No keď ju tam uvidela ležať...

Nohy sa jej podlomili, pery sa jej triasli a slová sa jej zasekli v hrdle. Všade krv, krv, krv...

Prišla k nej a chytila jej ruku. Z očí sa jej tisli slzy. Nevedela, čo má povedať. Nedokázala to.

,,Neplač,“ povedala Lara, ,,to nie je o mne. Zastav ho. Sľúb mi, že sa nebudeš báť. Verím ti... ver aj ty sebe.“ Hlas mala chrčivý a z hrude sa jej rinula krv.

,,Nie, nie... čo som to urobila.“ Tlačila jej na ranu a plakala.

,,Nájdi ich... oni ti pomôžu,“ zachrčala a podala jej náhrdelník.

,,Koho, Lara, koho mám nájsť?“ Nechápala, čo tým myslí. Chcela jej pomôcť, ale telefón nechala v chate. Nemohla nikomu zavolať. Sama nevedela, čo robiť.

,,Les si ťa už vybral...“ posledný krát sa na ňu usmiala, stlačila jej ruku a potom jej spadla. Telo ostalo nehybné, nepočula už jej dych.

Nie... nemohla to byť pravda.

Nemôže ju tu nechať. Musí po niekoho ísť. Len si náhrdelník zovrela do päste a slzy sa jej rinuli z očí.

Prišiel jej otec, ktorý ich tam našiel ležať vedľa seba. Jeho dcéra objímala Laru v mláke krvi, oblečenie mala ňou nasiaknuté a oči boli bez života. Zavolal ihneď záchranku, ktorá už jej aj tak nedokázala pomôcť.