Pomstiteľ bez svedomia. 1. 1 Prízrak minulosti

Pomstiteľ bez svedomia. 1. 1 Prízrak minulosti

Anotace: V prvej kapitole sa oboznámite s ústredným konfliktom, ktorý sa otcovia znepriatelených rodín de Lacroix a la Fontaine na naliehanie svojich dcér a bez vedomia synov pokúsia raz a navždy vyriešiť. Podarí sa im to, alebo to nakoniec dopadne úplne inak?

1. 1 Prízrak minulosti

Svitlo ďalšie pekné ráno a ustarostený starší muž sa prebudil. Napriek tomu, že práve vstal, vyzeral unavene. Zišiel zo svojej priestrannej, luxusne zariadenej izby dole priestranným mramorovým schodiskom o poschodie nižšie do veľkej, podobne prepychovo zariadenej haly, kde sa bezstarostne zhovárali dvaja mladí muži, ktorí očividne nespozorovali jeho takmer nečujný príchod. Jeden z nich prehovoril chladným hlasom: „Michel nemá právo nárokovať si na tú zem, patrila našej rodine celé generácie, už aj bez toho sa mu dosť ustupovalo!“
„Viem veľmi dobre, čo ťa na tom rozčuľuje, Pierre a v podstate máš pravdu, ale určite by si nerád dopadol rovnako ako moja rodina.“ Pri tejto zmienke bolo v hlase druhého z mužov cítiť zjavné roztrpčenie.
Ako to druhý z mužov započul, skúmavo a zároveň súcitne sa mu svojimi prenikavými čiernymi očami zahľadel do tváre a oveľa jemnejšie prehovoril: „Chápem tvoje obavy, Nicolas, ja však nemám rád pokrytcov ako je Michel la Fontaine, vždy som si ctil isté zásady a neprekračoval ich hranice za žiadnych okolností, ale tento gauner by bol schopný urobiť čokoľvek, aby dosiahol svoj cieľ!“ Nicolas nevedel, ako na to bratovi oponovať, tak mu len opätoval rovnako skúmavý a prenikavý pohľad svojich sivých očí. Perre, nechápajúc, čo to znamená ledabolo nadhodil: „Snáď mi nechceš povedať, že so mnou nesúhlasíš, braček!“ V jeho slovách bolo tentoraz viac humoru, ako vážnosti, o to viac ho teda prekvapilo, keď Nicolas vstal, prehodil si svoju svetlú hrivu na druhú stranu hlavy a povedal: „Netrúfam si jednoznačne Ti vyjadriť v tomto ohľade podporu, Pierre. Je to komplikovanejšie ako sa zdá a obaja to dobre vieme.“ Len čo to počul, doslova ho vystrelilo zo stoličky a stojac rovno oproti bratovi, znova na neho upieral prenikavý pohľad a tuho o čomsi premýšľal. Pravda, pri Nicolasovej skoro dvojmetrovej výške, malo to, že sa mu Pierre postavil oproti zanedbateľný efekt. Keď konečne prestal premýšľať a chystal sa proti Nicolasovi ostro prehovoriť, od chrbta sa mu ozval známy, vysoký, rázny, ale navzdory tomu príjemný hlas.
„To by už stačilo, páni“, vstúpil do toho rázne príchodzí, stojaci neďaleko od nich. Na jeho vekom značne poznačenej tvári sa zračila zaujatosť, ale i znepokojenie nad tým, čo si práve vypočul a takýto ustaraný výraz ešte viac zdôraznili prevládajúce šediny popri jeho tmavohnedých krátkych vlasoch.
„Otec!“ zvolal Pierre, „nepočul som ťa prichádzať.“
„To je vcelku pochopiteľné, bol si až príliš zaujatý očividne veľmi príjemným rozhovorom. Ako tvoj otec si však kladiem za povinnosť po stý krát ťa upozorniť na to, že v tomto prípade rúbeš privysoko a diskutuješ o veciach, ktoré tak či tak nedokážeš vyriešiť.“ Nicolas sa zasmial, Pierre sa však tváril dotknuto. „Načo by sme mali tomu starému zadubencovi donekonečna ustupovať, otec?!“
„Niekedy je to totiž najlepšia cesta, akú si môžeš zvoliť. Občas sme totiž v situácii, keď si musíme vybrať medzi vlastnou hrdosťou a pokojným životom. Ja by som v takomto prípade volil radšej pokojný život.“ Pierre v danom momente nevedel, ako nadviazať na to, čo si práve vypočul, reagoval teda len na to, čo sa mu hodilo: „Tvrdíš mi, že by som to nedokázal vyriešiť ja sám, všetci však dobre vieme, aké riešenie prichádza do úvahy v prípade, keď všetky umiernené riešenia zlyhajú.“ Jeho tvár navzdory zlovestnosti s akou tie slová vyriekol neodrážala zlobu, ani nenávisť, skôr sa v nej zračila absolútna ľahostajnosť a práve to bolo na jeho výraze najdesivejšie. Na rozdiel od Nicolasa, ktorý sa už nedokázal tváriť nezaujato, to však s jeho otcom vôbec nepohlo. „Tvoje riešenie v nijakom prípade neprichádza do úvahy!“
„Ale otec!“ Skríkol zrazu Pierre, „nemôžeme predsa....“
„Tvoj názor na túto vec poznám, nepovedal som, že mu musím ustúpiť, len som ti v skratke načrtol svoje a teda v konečnom dôsledku i naše možnosti.“ Otcova odpoveď bola ešte ráznejšia než predošlá, Pierre chcel ešte čosi namietať, opäť bol však prerušený skôr, než stihol prehovoriť
„Už o tom nechcem počuť ani slovo.“ Ako to počul, tváril sa ešte zachmúrenejšie , Nicolas mu však povedal:
„Myslím si, že v tomto má tvoj otec pravdu, tvrdohlavosť je niekedy naozaj nebezpečná.
„Skvelé, ešte aj ty sa stavaj proti mne, to ti teda veľmi pekne ďakujem!“
„Tak sa tu teda majte, ja sa od vás nateraz vzdialim.“ Ako povedal, tak aj urobil a nechal ich osamote. Obaja mladí muži na seba potom hodnú chvíľu len mlčky hľadeli. Mŕtvolné ticho napokon prerušil Nicolas:
„Nemal by si sa na svojho otca hnevať Pierre, práve naopak, mal by si sa snažiť pochopiť ho.“
„Skús pochopiť ty mňa Nicolas, nepatrím k ľuďom, ktorí by s obľubou druhým ustupovali, a už vôbec neznesiem akúkoľvek krivdu voči mojej rodine!“
„Si veľký idealista, Pierre, veci sa však nejavia vždy tak jednoznačne, sám veľmi dobre vieš, že v dnešnom svete sa spravodlivosti nedočkáš a v podstate ešte len pred chvíľou som ti i ja jasne povedal, že je to oveľa komplikovanejšie ako sa zdá.“
„Na mladšieho brata si až príliš rozhľadený, Nicolas“ povedal mu Pierre ostro a nemohol potlačiť úsmev. Keď to Nicolas počul, hneď pochopil, že bratovi sa vracia jeho zvyčajná nálada, vedel však, že pokračovať v načatej téme ďalej, by im nič príjemné neprinieslo. Zaumienil si teda, že sa pokúsi nenápadne zmeniť tému.
„Nevidel si svoju sestru?“ Spýtal sa odrazu a jeho hlas sa viditeľne zmenil.
„Aby som ti pravdu povedal, nie. Avšak, ani sa tomu nečudujem, je ešte veľmi skoré ráno.“ Až po tejto jeho otázke si uvedomil, že túto noc takmer vôbec nespal. Už poriadne dlhú dobu mal totiž pocit, že Nicolas s jeho otcom niečo zamýšľajú za jeho chrbtom a táto myšlienka mu najmä posledných pár dní pravidelne kradla pokojný spánok. Nikomu však o svojich podozreniach a pocitoch nič nehovoril, tak či tak by mu to nebolo nič platné. Navyše dobre vedel, ako bláznivo tieto dohady znejú. Vyhlásenie jeho otca pred malou chvíľou a pre neho nečakaný Nicolasov postoj však jeho obavy a znepokojenie ešte viac prehĺbili. Z týchto pochmúrnych myšlienok ho vytrhol náhly zvuk krokov blížiaci sa k hale.
„Dobré ráno, Pierre, Nicolas!“ ozval sa od schodov príjemný ženský hlas a súčasne s ním do miestnosti ladným pokojným krokom vstúpilo sotva dvadsaťročné nie veľmi vysoké dievča, ktorého zjav bol prinajmenšom tak príjemný ako samotný hlas. Prisadla si k nim, prehodila si dlhé lesklé čierne vlasy tak, aby jej pri rozhovore s nimi nezavadzali a premerala si oboch mužov šibalským pohľadom svojich veľkých výrazných sýtozelených očí, ktorými, ako Pierre s Nicolasom neraz žartovali výrazne pripomínala mačku.
„Sophia!, akurát sme sa o tebe rozprávali“ povedal Pierre a hodil zvedavý pohľad na Nicolasa, ktorému začínala červenieť tvár.
„Dnes si vstala akosi neskoro, Sophia“ pridal sa hneď na to Nicolas, značne vyvedený z miery bratovou poznámkou.
„Ale kdeže, to skôr vy dvaja ste si tej noci nedopriali oddych a keď tak nad tým premýšľam, aj niekoľko predošlých nocí to bolo rovnaké, až z vás začínam mať pocit, že spolu zamýšľate niečo nekalé.“ Potom čo to povedala, hodila na Nicolasa nenápadný úsmev, vstala od stola a chystala sa odísť. Než to ale stihla, Nicolas za ňou zavolal: „Kam sa od nás poberáš takto skoro?“
„Idem si zajazdiť ako každé ráno, Nicolas“ Ako to povedala, šibalsky sa usmiala, navlas rovnako ako predtým a nikým nerušená vyšla von. Nicolas za ňou ešte chvíľu mlčky pozeral, potom sa obrátil naspäť k bratovi, ktorý sa teraz smial.
„Ale, ale, čo spôsobilo takúto náhlu zmenu nálady?“ nadhodil ľahkým tónom.
„To by som sa pravdepodobne mal opýtať ja teba, nemyslíš?“ Spýtal sa Pierre a stále sa smial.
„Naozaj nerozumiem o čom hovoríš.“
„Naozaj nie? Myslel som si, že ti to bude hneď jasné.“
„Tak z tohto nie som o nič múdrejší.“
„Hovorím o svojej sestre, priateľu, nemôžeš predsa od nej odtrhnúť oči alebo sa azda mýlim?“
„Isteže sa mýliš, je to predsa moja sestra, na to o čom tu rozprávaš by som nemohol ani pomyslieť, veď ma poznáš.“ Nicolas už vyzeral nanajvýš rozladene, absolútne nemal náladu to ďalej rozoberať, Pierre však kupodivu prekypoval veselosťou.
„Tak po prvé, kamarát, nemôžeš si byť istý tým, na čo som myslel, keď som to hovoril a okrem toho, nerozprával som nič, čo by bolo nevhodné. Okrem toho, obaja vieme, že Sophia nie je tvoja sestra“ skonštatoval a ukradomky sa usmial. Výraz na Nicolasovej tvári stvrdol a hodnú chvíľu mu trvalo, kým sa zmohol na akú-takú odpoveď.
„Som prekvapený, že to hovoríš, braček.“
„Akéže prekvapenie, Nicolas, je to predsa pravda!“ zasmial sa Pierre. „To áno, trpko uznal Nicolas, vyrastali sme však spolu, beriem ju teda ako sestru a vždy to tak ostane!“ Pierre bol chvíľu ticho a úsmev na jeho tvári sa pomaly strácal. Napokon odpovedal:
„Keď je ako vravíš, príjmi moje ospravedlnenie.“
„Preskákali sme spolu už aj oveľa horšie veci, ledabolo odpovedal Nicolas.“ Pri týchto posledných slovách sa Nicolasovi znova usadil na tvári bezstarostný úsmev. Bol rád, že v tejto, preňho obzvlášť háklivej téme už nepokračujú. Navyše, na výbušnú povahu svojho nevlastného brata bol už zvyknutý, napriek tejto jeho povahovej vlastnosti mali toho toľko spoločného, že sa na seba nikdy nedokázali dlho hnevať. „Uvidíme sa večer“ povedal Nicolas a pomaly vstával.
„Áno, večer“ prisvedčil Pierre, ktorý taktiež vstal od stola, oveľa náhlivejšie než jeho brat pred ním.
***
Autor Mikuáš Petrovič, 28.12.2014
Přečteno 573x
Tipy 1
Poslední tipující: Rebejah
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Pěkné vyprávění. U pár slov mně coby Češce unikl význam, ale vyprávění je krásné a já si určitě přečtu i pokračování:)

15.01.2019 22:24:10 | Rebejah

© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter