Fortuna IX.kapitola

Anotace: Angela sa zase poháda so Scottom... ako inak že? ;))

Sbírka: Fortuna

IX.kapitola - Zmierenie

Angela trochu nahnevane a trochu rozpačito vošla zase do svojej izby a neisto sa zahľadela na druhé dvere. Pravdupovediac sa bála, čo za nimi môže byť a tak sa radsej rozhodla počkať na slúžku. A Bella skutočne o niekoľko minút aj prišla.
„Dobré ráno, vaše lordstvo,“ pozdravila zdvorilo a pustila sa rozhŕňať závesy.
„Ehm... Bella?“
Slúžka sa rýchlo otočila prekvapená ladyiným neistým hlasom. „Áno, vaše lordstvo?“
Angela chvíľu uvažovala a rozmýšľala, či jej stojí za to sa takto kajať pred slúžkou, ale usúdila, že jej urobila príliš veľa zlého, aby to nechala bez povšimnutia. A okrem toho súrne potrebovala získať nejakých spojencov v boji proti Scottovi a Christopherovi.
„Chcela by som...“ Angela sa nadýchla, „... chcela by som sa ti ospravedlniť za moje doterajšie správanie.“
Bella vytreštila oči a od prekvapenia trochu ustúpila, takže sa potkla o záclonu a spadla na zem.
Angela sa neubránila úsmevu, keď vstala, aby zistila, či je v poriadku. „Si v poriadku, Bella?“ vyslovila svoju obavu nahlas.
„Mh... mhm,“ snažila sa zo seba slúžka niečo dostať.
„Tak čo, odpustíš mi?“ spýtala sa Angela s úsmevom a pomohla dievčine vstať.
„Och, madam... vlastne vaše lordstvo! Vám by som mohla neodpustiť?? Viete, hneď ste sa mi zdali prívetivá a určite nie taká mrzutá, aká ste boli...och!“ zarazila sa a zakryla si rukou ústa. „Madam... chcem povedať vaše lordstvo! Prepáčte mi moju trúfalosť!“
Ale Angela sa len zasmiala a mala pocit, akoby jej spadol obrovský balvan zo srdca. „Viem, ako som sa správala a nie som na to hrdá. Bola som len veľmi rozrušená tým všetkým, Bella. Určite vieš, že ma k sobášu prinútili.“
„Och, áno, vaše lordstvo. Všetci to vedia, ale počúvajú len jeho lordstvo, ktoré o vás, prepáčte že o ňom hovorím tak hanlivo, vyhlasuje bohapusté lži!“ rozohnila sa malá slúžka.
„To už stačí, Bella. Radšej to nehovor nahlas, lebo nás niekto môže začuť. Problémy, ktoré mám s jeho lordstvom, si budem riešiť sama a nehodlám do toho zaťahovať ostatných. Vieš, že som práve pred chvíľou vbehla rovno do jeho izby??“ zvolala Angela a potom sa nezadržateľne rozosmiala. Bella na ňu chvíľu pozerala s otvorenými očami, potom sa tiež zasmiala.
„Ach, pani moja! Ani neviete, aká som rada, že vás vidím takúto,“ zvolala rozžiarene.
„Aj ja som rada, Bella,“ usmiala sa Angela a potom nechala slúžku, aby ju obliekla do bledučkomodrých šiat a vlasy jej nechala vo vlnách spadať až po pás. Zviazala jej ich maličkou modrou stužkou.
„Vyzeráte nádherne, pani moja!“ pochválila ju Bella a Angela jej venovala ďalší zo svojich vďačných úsmevov. Aká len bola rada, že má niekoho, s kým by sa mohla o všetkom pozhovárať. Niekoho, kto má rovnaký názor ako ona!

Ešte stále sa usmievajúc zišla dolu schodmi, Christopherovi nevenovala jediný pohľad a vydala sa dlhou chodbou po jeho ľavici, až na samý jej koniec, kde jej ďalší sluha otvoril dvere. Zoširoka sa naňho usmiala a vstúpila do priestornej miestnosti, ktorá bola plná ťažkých mahagónových skriniek plných najdrahšieho porcelánu. Zo stropu videlo hneď niekoľko lustrov. Uprostred miestnosti trónil veľmi dlhý stôl, za ktorým mohli sedieť hádam dvadsiati ľudia. Jej manžel tam už bol. Sedel za vrchstolom a jedlo pred sebou mal nedotknuté. Angela si tiež všimla, že jedlo pre ňu je prestreté oproti nemu. Podráždene si vzdychla. Ako sa chce pokojne porozprávať, keď takto budú od seba vzdialení na niekoľko metrov! Zrejme sú to opatrenia, keby sa zase strhla hádka ako obvykle.
Avšak aj napriek všetkým týmto rozčuľujúcim veciam jej úsmev z tváre nezmizol. A hlavne nie vtedy, keď si pohľadom na Scotta opäť pripomenula tú rannú príhodu. Jej úsmev sa ešte rozšíril a ona si musela zakryť rukou ústa. Tento pohyb a tiež hlasné buchnutie dverí na ňu upozornili.
Scott sa obrátil a jej oči sa stretli s tými jeho. Už však nedokázala zakryť úsmev a teraz sa naňho milo usmievala. Scott vytreštil oči a prekvapenejší by snáď nebol ani vtedy, keby ho nejaký sluha ovalil panvicou.
„Ehm... dobré ráno, madam,“ uklonil sa ešte stále prekvapene.
„Och, myslím, že dnes ste mi ho už raz zaželali,“ usmiala sa Angela a veselým krokom pristúpila k stoličke, ktorá bola pre ňu pripravená.
„Takže,“ zhlboka sa nadýchla a sadajúc si sa pripravila na boj, „chceli ste so mnou hovoriť, pane?“
Scott si ju ešte stále trochu podozrievavo premeriaval, aj keď sa už neusmievala.
Nadvihla obočie. „Stalo sa niečo, pane?“
Spamätal sa a potriasol hlavou. „Nie, samozrejme, že nie, madam. A áno máte pravdu. Dospel som k rozhodnutiu, že sa musíme veľmi vážne pozhovárať a veľa vecí si vyjasniť.“
„Aha. Takže včera ste mi nestihli povedať úplne všetko? Alebo ako tomu mám rozumieť?“ prehovorila chladne. Jej dobrá nálada zmizla úplne.
„Nebol som si istý, či ste ma včera naozaj pochopili. Preto by som sa s vami dnes chcel porozprávať za pokojnejšej atmosféry.“
„Tak to asi nebude možné, pane,“ prebodla ho očami.
„Áno? A prečo nie?!“ postavil sa.
Angela si v duchu odfrkla. Mohla čakať, že nečakal na nič iné, len na jej protest, aby sa mohol zase hádať.
„Pretože, ak mi chcete niečo prikazovať, obávam sa, že nebudem schopná do bodky splniť vaše rozkazy,“ vyhlásila odmerane a tiež sa postavila.
Pristúpil o krok bližšie. „Myslíte si, že ma baví sa večne len hádať?! Nemôžem ani len uveriť, že ste tu ešte len dva dni a tento dom sa už otriasa pod náporom kriku a vyhrážok!“ zvolal.
„Pane!“ zdôraznila. „Prosím vás, už konečne začnite a povedzte mi, čo má toto divadielko znamenať! Chcete zapôsobiť na sluhov?! Ak áno, tak sa vám to podarilo, pretože ma všetci do jedného nenávidia a pokladajú ma za úplne bezvýznamnú osobu!“ Angela sa úplne prestala ovládať.
„Ako to myslíte??“ vyhŕkol Scott.
„Čo ako myslím?!“ skríkla.
„To, čo ste pred chvíľou povedali, nie je pravda, madam,“ prekvapil ju.
„Čo tým chcete povedať?“ zažmurkala.
„Nikdy som pred sluhami nehovoril o vás hanlivo,“ vyhlásil.
„Ale áno,“ tvrdila. „Keď ste v prvú noc poslali ten list, že ma nemá nikto vítať, lebo za to nestojím!“ vykríkla.
Zarazil sa a na okamih sa zahľadel niekam ponad jej plece. „Máte pravdu, vtedy som sa neovládal, madam, ale...“
„Bohužiaľ, vaší sluhovia si z toho vyvodili vlastné závery!“ zvolala nahnevane, lebo si už začínala naivne myslieť, že Scott tých sluhov proti nej nehucká.
„Angela...“
„Prestaňte s tou pretvárkou, pane! Ja sa vás o nič neprosím! Raz som vám to už vravela a rada to zopakujem – nikdy som sa za vás nechcela vydať! Tak už to konečne pochopte! Môj život bol úplne normlány, kým ste doň nevtrhli vy a nezačali mi robiť peklo zo života. Moja nenávisť k vám rastie zo dňa na deň a preto by som bola rada, keby ste sa mi prestali vyhrážať!“
Scott sa zhlboka nadýchol a podišiel až k nej. „Vy viete, čo si o tých vašich rečiach myslím! Je mi úplne ukradnuté, že ma nenávidíte a že o mňa nejavíte žiadny záujem, madam. Môžem mať každú ženu, každú!“ zvolal rozzúrene.
„Och, a vy si myslíte, že mi to vadí??“ ironicky sa zasmiala. „Popravde mi je jedno, čo robíte a ak sa do mňa nebudete starať, ani ja sa nebudem starať o vás.“
Po týchto slovách vyšla z jedálne a sama pre seba sa usmievala. Ak si myslel, že ju tým priznaním rozčúli, veľmi sa mýlil. On a ona by sa k sebe nikdy nehodili a ani Angela rozhodne nemienila nič začínať.

Trochu nahnevane a trochu aj víťazoslávne vyšla von a ihneď ju pritom ovanul teplý voňavý vzduch. Zhlboka sa ho nadýchla a zamierila k stajniam. Na včerajšej nočnej obhliadke ich náhodou našla a teraz sa rozhodla ta ísť, aby si trochu zajazdila a prečistila hlavu.
Prišla až k nim a opatrne nahliadla do vnútra. Nikto tu nebol. Tým lepšie, usmiala sa sama sama pre seba a vydala sa na obhliadku. Hneď v prvom boxe ju upútal nádherný biely kôň s nespočetnými fľakmi po celom tele. Takže bol skôr do siva, len hrivu a chvost mal čisto bielu. Naklonila sa k nemu.
„Tak čo, krásavec? Ako sa voláš?“ zašepkala a pohladila ho po pysku.
„Volá sa Pruina,“ ozval sa jej za chrbtom nečakaný hlas, až nadskočila.
Obrátila sa a zbadala postaršieho muža so šedinami na sluchách a v bielej košeli a hnedých nohaviciach. Vyzeral veľmi milo a prívetivo sa na ňu usmieval. Bola to vážne zmena oproti ostatnému služobníctvu.
„Prepáčte, že som sem tak vtrhla bez ohlásenia, ale chcela som vidieť stajne a tieto nádherné kone,“ vysvetľovala Angela a tiež mu neisto opätovala úsmev.
„Ale vy sa predsa nemusíte ospravedlňovať, vaše lordstvo. Áno, viem, kto ste. Povedali mi o vás.“
„Určite nie práve najpríjemnejšie veci,“ povedala znalecky.
„Ehm... to nie,“ odvetil rozpačito, „ale ja som ich nepočúval, vaše lordstvo. Už z princípu si radšej robím vlastný názor.“
„Ďakujem vám,“ usmiala sa vďačne. „Som rada, že tu je aspoň pár ľudí, ktorí ma znášajú.“ Otočila sa zase k zvieraťu. „Takže hovoríte, že je to kobyla? Aké má nádherné meno!“
„Áno, je to naozaj znamenitá kobyla a ak si trúfate, odporúčam vám si na nej zajazdiť, vaše lordstvo. Aj keď je trochu prudká,“ varoval ju.
„Nebojte sa. Jazdiť viem celkom dobre,“ zasmiala sa a o chvíľu to aj všetkým, čo ju videli cválať na jednom z najspurnejších koní v stajniach, dokázala.