Moje sestry a JA

Anotace: 11. kapitola komentáre, prosím :)

Ráno som sa zobudila s prekvapivo dobrou náladou. Ja ráno nikdy nemám dobrú náladu. Ale dnes slnko svietilo jasnejšie, obloha bola belšia, jednoducho krása. Myslím, že moja dobrá nálada nejako súvisela s tým, že sa mi Brad ospravedlnil. Vážne, chvíľu som mu neverila a myslela som si, že je to nejaký hlúpi žart alebo čo. Ale potom som zistila, že ho to fakt mrzí.
V povznesenej nálade som zišla do kuchyne, kde mama chystala raňajky. Obliekať sa mi ešte nechcelo, tak som zbehla iba v pyžame.
„Čo robíš doma?“ Spýtala som sa mamy, keď som sa pozrela na hodiny a zistila som, že by mala byť v práci.
„Zajtra mám dôležitý súd, tak mi dal šéf voľno, aby som sa na neho mohla dobre pripraviť.“
„Ale Libby si zaviezla do škôlky, že?“ Vzala som si z taniera hrianku s maslom a sadla som si k stolu. Milujem, ako sa na hrianke topí maslo, keď je ešte teplá.
„Nie, zaviezol ju otec.“ Odpovedala mi a napila sa z džúsu, ktorý naliala aj mne.
„Kde je Molly? Ešte spí?“ Spýtala sa ma mama a ja som pokrčila plecami.
„Neviem, odvtedy čo som išla do kina som ju nevidela.“
„Tak ju choď prosím zobudiť.“ Poprosila ma mama a keďže som mala plné ústa, tak som sa zmohla iba na „hm“. Vybehla som po schodoch a zastala som pred Mollynou izbou. Zaklopala som, no nič sa nedialo. Zaklopala som teda ešte raz a keď mi ani vtedy neodpovedala, otvorila som dvere.
„Molly, raňajky.“ Ležala na posteli otočená chrbtom ku mne a zakrytá bola tak, že jej bolo vidieť iba blond vlasy. Ani sa nepohla. Skočila som k nej do postele odhrnula som jej prikrývku z tváre.
„Tak vstávaj, spachtoško.“ Zatriasla som jej ramenom.
„Povedz mame, že nie som hladná.“ Pridusene mi odvetila a mne sa jej čudný hlas nezdal.
„Molly, je ti niečo?“
„Nie. Choď preč.“
„Molly...“
„Vypadni!“ Zakričala a ja som radšej odišla. Ak nechce aby som jej pomohla, tak čo môžem robiť?

„Molly hovorí, že nie je hladná.“ Oznámim mame a znova si sadnem k raňajkám.
„Hm, mami?“
„Áno?“ Otočí sa od sporáka a čaká kým vyjavím, čo chcem.
„Vieš, Emily ma pozvala na víkend k nim. Môžem ísť?“ Chvíľu si ma premeriavala a ja som so zatajeným dychom čakala na verdikt.
„A spýtala si sa jej rodičov?“
„Emily hovorila, že im to nevadí.“
„Určite?“ No vážne, nechápem, prečo mi neverí. To si hovorí matka? Ako keby som ju už niekedy oklamala...
„Jasne, keď chceš, môžeš im zavolať. Ale potom budeš ty vysvetľovať, prečo neveríš svojej dcére.“ So smiechom som chytila utierku, ktorá na mňa letela.
„Za toto by som ťa mohla udať na sociálke. Vieš to?“
„Nebuď drzá.“ Naoko ma pokarhala mama a ja som videla, ako jej myká kútikmi úst, až to nevydržala a tiež sa rozosmiala.
„Môžeš ísť. Ale budeš sa správať slušne.“
„No teda, kedy som sa JA nesprávala slušne?“ Predstierala som urazenú.
„Napríklad teraz?“

Znova stojím pred Mollynou izbou a klopem jej na dvere. v izbe je stále ticho, ani ma nevpustila, ani neposlala preč. Fakt by som chcela vedieť, čo s ňou je. Ako, hnusná je ku mne stále ale nie takto.
Po štvrtom zaklopaní stratím nervy a vtrhnem do jej izby, či už sa jej to páči alebo nie.
„Molly, mama ma poslala, aby som ti povedala, že máš ísť vyvenčiť Vinkie.“ Pýtam sa, ako niekto môže ležať v posteli ešte o tretej popoludní. Odvážim sa priblížiť k nej. Leží tam ako mŕtvola, ani sa nepohne.
„Si chorá?“ Spýtam sa a vzápätí dostanem odpoveď.
„Nie som.“
„Fajn, tak teda hoď vyvenčiť toho psa, lebo keď sa mi vykadí do topánky, oskalpujem ho.“ Zamrmlem a odchádzam preč, ale Molly ma tesne pred dverami zastaví.
„Saige, nemohla by si ísť namiesto mňa?“
„No to určite, veď vieš čo mi spravil minule!“ Nereagujem na jej prosebný tón.
„Prosím.“ Zaprosíka a sadne si na posteľ. Keď som ju uvidela, skoro som spadla z nôh.
„Čo sa ti stalo?“ Bola bledá ako stena, oči krvavé a opuchnuté od plaču a kruhy ako keby týždeň nespala.
„Nič, len choď s Vinkie von ty, dobre? Ja ti potom nejako oplatím.“
„V žiadnom prípade. Nepohnem sa odtiaľto, kým mi nepovieš prečo si plakala. Inak zavolám mamu a budeš to vysvetľovať jej.“ Molly na mňa hodnú chvíľu hľadela a potom sklopila zrak. Zdalo sa mi, že sa k ničomu nemá, tak som si sadla k nej.
„Hej, som predsa tvoja sestra. Komu inému, by si to povedala, ak nie mne? Tak hovor.“ Uprela na mňa oči zaliate slzami a objala ma.
„Ja sa tak strašne bojím.“
„Čoho sa bojíš?“ Spýtala som sa.
„Ja...myslím si, že som tehotná.“ Sedela som vedľa nej a nemohla som tomu uveriť.
„Že čo si?“ Vyjachtala som a snažila som sa to nejako rozdýchať. No to je sila!
„Už týždeň mi mešká menštruácia.“ Zafňukala.
„A robila si si testy?“
„Nie.“ Zakrútila hlavou. Ona tu narieka, že je asi tehotná a ani si nespraví test? Vyskočila som z postele a za sebou som ťahala aj Molly.
„Hneď teraz pôjdeš do lekárne a ten test si kúpiš.“ Dotlačila som ju k šatníku, kým sa spamätala a vytrhla sa mi.
„Ja takto nemôžem ísť. Nevidíš, ako vyzerám? Kúp mi ho ty, prosím.“ Za normálnych okolností by som sa na ňu samozrejme vyflákla, ale ona vážne nevyzerala najlepšie.
S povzdychom som sa teda vybrala do lekárne a pri tej príležitosti som vzala aj Vinkie. Zastala som pred malou bielou budovou so sklenenými dverami učupenou medzi dvoma obchodmi s oblečením. Vinkie som priviazala o stojan na bicykle a šla som dnu. Nebolo tam veľa ľudí a tak som sa dostala na rad celkom skoro.
Povedala som, že chcem tehotenský test a nesympatická predavačka na mňa pozrela spoza obrovských okuliarov.
„Aký?“ Spýtala sa a ja som zostala zarazená. To sú aj nejaké rozličné typy? Počas nekonečného vysvetľovania aké druhy testov existujú, som zaregistrovala, ako si ma od vedľajšej prepážky rozhorčene premeriava staršia dáma. Keď odchádzala niečo si mrmlala, ale zachytila som iba „mladá“ a „za mojich čias“. Bolo mi jasné, že hovorí o mne. Na lícach sa mi objavili červené fľaky a značne zahanbená a nahnevaná, som na zavrčala na predavačku.
„Mne je úplne jedno koľko typov tehotenských testov existuje. Jednoducho mi jeden dajte a hotovo!“ No dobre, trochu mi povolili nervy a povedala som to hlasnejšie, ako som mala pôvodne v pláne. Cítila som, že polovica miestnosti na mňa upiera zrak. Ale to som ešte nevedela, že jeden z nich ma pozná...
Zaplatila som, lekárnička mi dala môj nákup do tašky a otočila som sa, že konečne odídem. Spravila som sotva jeden krok, keď som v rade čakajúcich ľudí zazrela známu tvár. Ó bože, len to nie. Hneď tretí v poradí stál...Josh. Toto je snáď zlý sen! To čo som povedala tej predavačke, musel počuť každý, aj keby nechcel a to znamená, že si myslí, že... Prečo sa takéto veci stávajú z pravidla iba mne?!
Keď som okolo neho prechádzala, ticho som ho pozdravila a hľadela som mu niekde na krk. Jednoducho som nemala dosť odvahy pozrieť sa mu do očí. Z lekárne som vyšla dokonale pripomínajúc atléta po desať kilometrovom behu ... celá spotená a červená. No musela som vyzerať naozaj kúzelne! Ak to bol iba planý poplach, vlastnoručne Molly niekam nakopem.

Doma na mňa Molly už netrpezlivo čakala. Keď ma uvidela zastať vo dverách, vytrhla mi tašku z ruky a utekala do kúpeľne. Ja som na ňu čakala na chodbe a od nervozity som ju prešla tam a späť asi dvadsaťkrát. Každú chvíľu som jej klopala na dvere, že čo tam toľko robí, ale vnútri bolo stále ticho. Keď som si myslela, že to čakanie už nevydržím, konečne otvorila dvere.
Z tváre som jej nedokázala nič vyčítať. Netvárila sa ani šťastne ale ani nešťastne.
„Tak čo?“