Padajúca hviezda

Anotace: úryvok- moja obľúbená časť:-)

„ Hej, Lucia. Nemyslíš, že by si si mala tie tvoje vlasy vyžehliť?“ spýtala sa ma s odporným úmyslom. Niekto zavrel dvere na triede. Prečo tu musím byť uväznená v tomto pekle?
„ Nie, nemyslím,“ odsekla som jej, no vôbec to nevyznelo tak, akoby som chcela. Chytila som si konce mojich kučeravých vlasov. Oni vlastne neboli úplne brčkavé- bolo to niečo medzi kučerami a plytkými vlnami. Všetko záviselo od toho, či si ich ofénujem alebo nechám normálne, prirodzene uschnúť.

„ No, lebo to vyzerá dosť...odporne,“ poznamenala Laura.
„ No, čo už s tým narobíš...Blbé...,“ to bolo jediné, čo mi napadlo. Snažila som sa tváriť, akože mi je to jedno. Nevidela som, čo robí vedľa mňa Marek, neodvážila som sa na neho pozrieť.
„ Heh. Ináč teba asi nechcel ešte žiadny chalan, však?“ Ozval sa výbuch smiechu. Ja som v nemom úžase zazerala na Lauru, nechápala som, ako môže byť nejaká ľudská bytosť taká odporná, ako sa môžu tie jej hnusné ústa páčiť Marekovi, ako s ňou môže chodiť, ako sa jej dotýka, ako o tom všetci vedia, ako sa...
Strhla som sa.
A znovu som to zacítila.
Teplo.
Istotu.
Prišlo to nečakane.
On je totiž celý nepredvídateľný.
Nikdy som nevedela, či bude práve Pán Záhadný alebo chlapec s detským smiechom.
Na kolenách som mala položené ruky. A odrazu...na mojej dlani som cítila jeho dlaň. Stisol mi ju, ale nepozrel sa na mňa. Ani ja na neho.
Nikto to nevidel. Naše ruky boli schované pod lavicou. Bolo to tajné znamenie.
Začalo mi divo búšiť srdce. Ale skôr, ako som si ten dotyk, tú blízkosť stihla vychutnať, bolo to preč...Pozrela som sa pod lavicu. Bola tam už len moja dlaň, sama opustená.
Stalo sa to vôbec?
„ To ťa nemusí trápiť,“ zašepkala som neprítomne odpoveď Laure. Nevnímala som už ten smiech, všetko mi odrazu prišlo tak strašne vzdialené. Laura niečo hovorila, ako v spomalenom filme som videla jej ústa, roztiahnuté v nechutnom škodoradostnom úsmeve, ako sa hýbu, otvárajú a zatvárajú, ako máva rukami a pri nej Vojto, ktorý sa na ňu lepil...
Prešla som si prstom ľavej ruky po mojej dlani a chcela som znovu zacítiť to teplo. Premohlo ma šialené nutkanie. Vrhnúť sa na Mareka a poprosiť ho o jedinú vec- aby ma chytil, aby ma držal za ruku, aby jeho dlaň bola pri mojej, aby ma nikdy už nepustil...
Odhodlávala som sa k tomu, aby som sa na neho pozrela.
Chcela som vidieť, ako sa tvária jeho oči.
Čo mi povedia.
Zhlboka som sa nadýchla.
Aby som si dodala silu, zovrela som dlaň v päsť. So zrýchleným dychom som sa obzrela na jeho miesto.
Zažmurkala som. Mala som chuť kričať....povedať im všetkým, nech sú nachvíľu ticho.
Zatvorila som oči a potom ich pomaly otvorila. Stále to isté. Potriasla som hlavou. To nemôže byť pravda. Veď....pred chvíľou tam ešte bol. JA som ho VIDELA.
Prikryla som si očné buľvy posledný krát viečkom. Čakala som. Každá sekunda sa mi zdala nekonečne dlhá. A potom...váhavo, so záchvevmi strachu som pomaličky, postupne prispôsobovala moje oči svetlu, otvárala som ich.
Vyzývavo som pozrela na jeho miesto.
Zatočila sa mi hlava.
Na tom mieste totiž nikto nesedel.
Bolo prázdne.