Budeš môj

Anotace: 5. kapitola Didiana

5. kapitola

Výčitky, tak strašné, tak trýznivé. Mala pocit, že jej snáď roztrhne hruď. Nevedela, ako sa mu pozrie do očí, ako budú ďalej fungovať. Vedela, že to nepôjde. Po tom čo urobila.

Nemohla to dokonca zvaliť ani na promile v krvi, lebo si pamätala úplne všetko. Jeho ruky, zuby, vrčanie. Nemalo sa to stať. Ale neľutovala.

A to bol ten dôvod, prečo ju pohlcovali vlny výčitiek. Mala sa kajať, nenávidieť každú sekundu, ktorú strávila v jeho „komôrke“. Nemohla.

Bolo to najkrajšie, čo kedy zažila. Vedela, že k nej niečo musí cítiť. Nechal tam rozrobenú brunetku, pozval ju na párty, chcel ju tam. A jeho tajomstvo o otcovi tyranovi ich spojilo. Bude tu pre neho, aby sa jej vyrozprával a otvoril jej svoju nežnú stránku. Prinúti ho zabudnúť na tú jeho Niky.

Problém bol Jakub.

Vlastne ona bola jeden veľký problém. Nechcela o neho prísť. O istotu, priateľstvo, opateru a lásku, objatia, bezpečie, ktoré ponúkala jeho náruč.

Hrdlo mala stiahnuté a hlava ju bolela z toľkého premýšľania ako z toho von. Chcela ich mať oboch.

O Jakuba prísť nemohla, bol jej súčasťou. Bola ohromný sebec, no predstava, že bude bez neho, ju bolela, no rovnako túžba po Tadeášovi.

Chcela ho získať, musela napraviť to, čo pobabrala, možno ak by sa spolu porozprávali a ona mu vysvetlila, že bola ovplyvnená alkoholom. Že nie je dievča, čo by dalo každému... Možno by ju pochopil. Veľa vzťahov začína sexom. Prečo nie ten ich? Ak by mu ukázala, že jej môže dôverovať a otvoril by sa jej...

Zatriasla hlavou a zababušila sa viac do periny. Nebolo dobré premýšľať o vzťahu s Tadeašom. Bolo príliš skoro, najskôr ho musí dokázať zlomiť a prinútiť ho vidieť, že k sebe patria, že mu bude oporou, bez ohľadu a to, čo si iný budú myslieť.

Bola si istá, že je to dobrý chlapec, len okolnosti a jeho otec ho prinútili správať sa ako debil. Ak by nemala taký strach z konfrontácie, už by dávno stepovala pri jeho dome a snažila sa zistiť, či na krásnej tvári nie je dôkaz jeho násilnického otca.

Predstava, ako do neho tlčie, a on sa nebráni...

Vedela, že by jej teraz nepovedal nič, len by ju znova vyhnal a uzavrel sa pred ňou. Nemusela mať odbor Psychológia, aby dokázala predvídať jeho správanie v situácii, ak by na neho vyrukovala s niečím ako dôveruj mi, mne môžeš. Dôvera sa buduje. A ona urobí všetko, aby ju získala.

Zatiaľ bude s Jakubom a uvidí. Jakuba poznala a jeho svet bol tým jej a naopak. Vedela, že ak bude s Tadeášom, príde o neho. Jej vnútro sa rozbilo na milión kúskov a bolesť pripravila o schopnosť nadýchnuť sa. Len tá predstava, že by už nebol súčasťou jej života, každého dňa. Bola blázon, ak si myslela, že by to bolo možné.

To bolo nemysliteľné.

Nie! Nemôže o niečom takom premýšľať, bol to len ošiaľ. Patrí k Jakubovi, vždy patrila.

On nie je nič, len krátky románik, len chlap, ktorý ju lákal a dostala, čo chcela...

Vyskočila z postele, potkýnajúc sa o vlastné nohy. Musela ísť za Jakubom, napraviť tú hroznú vec. Ospravedlniť sa.

Opláchla si tvár, tentokrát kašlala na make-up, a vlasy stiahla do vrkoča. Veď on ju miluje aj bez líčidiel. Nie raz ju bozkával na celú tvár, na každú malú pehu pokrývajúce jej líca a nos.

On je bezpečie a istota. Opakovala si dookola, keď šprintovala k nemu, chrániac sa pred silným slnkom šiltovkou, ktorú jej dal pred rokom „ako pred zásnubný dar“. Bol to iba vtip, keď ju kupoval, no časom to obaja začali brať vážne, neoficiálne a predsa skutočne.

Podvedome prešla po ružovom nápise na čiernej látke, kde bol názov niečoho, čo pravdepodobne ani neexistuje. Bol to šmejd kúpený v jedno z tých kórejských obchodíkov. Možno akási univerzita niekde v Soule.

Zazvonila pred bytovkou a netrpezlivo očakávala bzučiak, ktorý by ju vpustil ďalej do budovy, no nič sa nedialo. Zhrýzla si peru a zdvihla pohľad zameriavajúc sa na okno ich kuchyne. Bolo jasné, že nič neuvidí, byt mali na štvrtom poschodí, len hlúpe, nevysvetliteľné gesto.

Znova zazvonila a potom znova, bolo pol jednej, nebolo možné, aby neotváral. Jedine ak sa dozvedel, čo sa stalo a teraz ju proste ignoruje.

On to vie! napadlo jej okamžite. Prečo by inak neotváral, dokonca jej nezavolal, ani raz. A to jej vždy volal aj desaťkrát za noc. Len aby vedel, že je okej.

Žalúdok sa jej stiahol a hrozilo, že sa povracia. Nebola pripravená na ten rozhovor. Nechcela s ním o tom diskutovať a nevedela si predstaviť, ako by taký dialóg vyzeral.

Vytiahla mobil a skúsila mu zavolať, no po pár zazvoneniach ju to hodilo do schránky, kde oznamoval, že je mŕtvy a nech zanechajú odkaz alebo nech sa ozvú neskôr. Uškrnula sa, jeho zmysel pre humor mal niekedy skutočne nádych morbídnosti.

Ignoroval ju. Proste jej nedvíhal a ju pohltila panika. Predstava ako sa hádajú a on ju obviňuje z vecí, ktoré vyviedla a ona sa nebude môcť brániť. Že bude usvedčená a už to len tak neuhrá, jej spôsobila panický záchvat. Nedokázala prinútiť pľúca k spolupráci a pomaly sa dusila strachom.

 Nenávidela, keď bola na vine a nemohla sa obhájiť. Zakaždým aj keď príčinou hádky bola ona, si chybu nepriznala. Bila sa do krvi za svoju pravdu, aj keď nebola správna a ona to vedela.

Teraz nemala ako obhájiť svoje činy, ani ich zaprieť, keď mu to potvrdí sto ďalších ľudí.

„Zlatko?“ objavil sa pri nej s igelitkou plnou potravín.

Keď zbadala jeho prekvapený, no usmievavý ksichtík, všetok strach bol preč. Nemal ani tucha...

„Neozýval si sa, tak som sa rozhodla prísť ťa skontrolovať,“ vydýchla, spokojná, že môže hrať rolu starostlivej priateľky a on nevie nič o jej excesoch.

„Hádam si sa nestrachovala.“ Vtisol jej rýchly bozk na tvár a pohol sa k vchodovým dverám, aby ich mohol otvoriť.

Pri dotyku jeho jemnej, oholenej tváre ňou prešlo chvenie. Ale nie to príjemné. Stiahlo jej znova žalúdok a mala až nutkavú potrebu ten dotyk pier zo svojej tváre odstrániť dlaňou.

Hľadela na neho a snažila sa dostať späť do role Didiany, ktorá ho milovala, a jeho dotyky boli spúšťačom túžby a potreby jeho blízkosti.

Nešlo to. Pri predstave, že by sa jej mal dotknúť, sa stavali chĺpky na zátylku.

Podoprel nohou dvere a vyzval ju v tichom geste, aby pokračovala ďalej.

Nevedela či je to dobrý nápad. Mala strach, že sa bude chcieť túliť, maznať, a ona si nevedela predstaviť, čo by to spustilo.

Ak sa od neho začne odťahovať, všimne si, že je niečo zle. Ak sa jej spýta čo sa deje, nedokáže to tajiť. Vysype mu všetko a to bude koniec. Ale zaváhanie si tiež nemohla dovoliť. Pod jeho očami sa rysovali slabé kruhy pod očami, tak typovala, že si večer tiež užil a značne sa predĺžil. A tak sa spoliehala na jeho únavu.

Strnulo sa usmiala a prešmykla dnu prekračujúc jeho nohu. Narazila pri tom do jeho hrude a inokedy by to využila na to, aby mu venovala bozk alebo laškovné uhryznutie, teraz sa však len pretisla cez priestor dverí a jeho tela a vybehla k výťahu.

Nijak to nekomentoval a len si prehodil igelitku do druhej ruky. Nechávajúc dvere, aby sa s tichým ťuk zatvorili.

„Tak, aký bol večer? Kata zasa ogrcala celé vécko?“ zabával sa, opierajúc sa o kraj výťahu.

Len pokývala hlavou, nechcela sa veľmi zamotávať do lží. Už teraz toho bolo viac než dosť.

Premeral si ju zvedavým pohľadom. Spozoroval, že niečo nie je v poriadku a jej srdce sa rozbúšilo, keď sa k nej sklonil.

„Si v pohode, Poppy? Tváriš ako Ježiško na kríži. A si neobvykle ticho. To mi chceš povedať, že Kata nevyviedla nič, na čom by som sa mohol zabaviť? Asi má na ňu ten jej fakt dobrý vplyv, len neviem na kom sa teraz budem zabávať,“ trepal dve na tri a škeril sa.

Jej však nič vtipné neprišlo. Cítila sa ako vo zveráku v jeho prítomnosti. Ten pocit, keď hľadela do jeho úprimných, modrých očí. A úsmev, ktorým pripomínal malého chlapca, ju nútil utekať. Ako mohla zotrvať v spoločnosti niekoho, kto jej dôveroval a ona ho zradila?

„Celkom pokojný večer, klasika,“ šepkala, hľadiac všade, len nie na neho.

Konečne pochopila, ako sa cíti človek, keď klame blízkej osobe a tají hrozné špinavstvo.

Výčitky ju žrali ešte aj potom, ako sa ocitli v jeho byte a on vykladal nákup.

Bolo to hrozné. Tá jeho bezstarostnosť, s ktorou vystupoval, akoby sa nič nestalo, akoby nevidel, ako sa im to rúca.

Uškrnula sa, keď si uvedomila, že on to nemá odkiaľ vedieť, nemá to prečo cítiť. To ona bola zradca a dokonca ešte aj pri výčitkách sa dokázala stále plne vrátiť do chvíle, keď patrila iba jemu. Síce medzi kartónmi mineráliek, múk a cukru, ale bolo to vlastne celkom jedno.

„Budeš na mňa len tak hľadieť, alebo mi pomôžeš s prípravou večere?“ upozornil ju na skutočnosť, že stále bez pohybu stála pri dverách kuchyne, zatiaľ čo on už stihol pripraviť dosku a nože.

Jeho kulinárske umenie nebolo práve najslávnejšie. Vedel urobiť zapekané plnené prsia syrom a šunkou. Celé varenie spočívalo v rýchlych a jednoduchých receptoch, ktoré často dokázal pomrviť s prehľadom začiatočníka. Nemohla ho nechať o hlade.

„Prepáč... Čo chceš dnes variť?“ pýtala sa aj keď tam videla kuracie prsia, slaninu a čabajku.

Poškrabal sa na vrchu hlavy a hodil po nej pohľad malého výmyselníka.

Musela pokrútiť hlavou. Nebola síce v kuchyni najobratnejšia, ale ktoré osemnásť ročné dievča áno? On si za to myslel, že je snáď Oliver a vymýšľal si recepty, ktoré boli často súce do koša. Neexistoval človek, čo by bol schopný ich skonzumovať.

„Ja, myslel som, že by bolo celkom dobré zapiecť kuracie prsia so slaninou a klobásou, a k tomu hranolky?“ Pýtal sa jej?

„Kubi, ty sa ma pýtaš? Ty si kuchár bez čapice,“ mykla plecami a siahla po klobáse. Nemala chuť na ulepené prsty od surového mäsa.

Boli zladený, on automaticky siahol po prsiach a pod prúdom vlažnej vody ich opláchol.

Často si takto varili, teda ona mu pomáhala uvariť, keď bola jeho matka v práci. Aby sa chúďa nemusela ešte po príchode z práce trápiť s varením.

„Premýšľal som, že by sme to mohli podliať ešte kečupom, urobilo by to trochu omáčky, nemusela by si ho potom pridávať na hranolky, čo? Myslíš, že by to tak šlo?“ pýtal sa jej.

Skutočne bol rozkošný, keď sa s ňou radil. No ona teraz potrebovala, aby urobil niečo zlé, niečo čím by ju nahneval a ona sa nemusela cítiť tak zle. Sledovala jeho jazyk uväznený medzi perami a usmievala sa ako debilko, keď si vzal prsia a začal ich krájať na plátky.

„No vyskúšať to môžeme,“ prikývla neprítomne automaticky sa pohla k chladničke.

Zastavil ju, objal okolo pása a vtisol malý bozk na šiju.

„No tak, vidím, že ťa niečo trápi,“ dobiedzal, stále perami priloženými na jej jemnej koži.

Trápilo ju všetko. To, čo urobila aj to, že sa jej neozval. Po tom, ako ona jediná vie ako to medzi ním a jeho otcom je, mala pocit, že by to mohlo vytvoriť akési puto medzi nimi. Zjavne sa mýlila.

Aj keď sa jej nemal ako ozvať, on predsa nemal jej číslo. Možno čakal, že príde...

V jej bruchu sa znova zachvelo a ona sa usmiala nad tým pocitom.

„Nie, len sme to s Katou trošku prepískli Amundsenom, a tak mám pekelnú migrénu,“ sťažovala sa, zatvárajúc chladničku.

Bozkal ju na spánok a nechal tak všetko a pustil sa do prípravy turka.

 Nezaslúžila si ho, bolo jej to jasné. Pomaly krájala klobásu na krúžky a snažila sa ignorovať nutkanie všetko mu povedať. Nebolo by to na nič dobré, iba čo by sa pohádali, rozišli, iba čo by mu ublížila.

Nakoniec pre pocit nápravy všetkého zlého a klamstiev siahla aj po mäse. Naukladala všetko aj s plátkami nakrájanej anglickej slaniny do zapekačky a chystala sa okoreniť, keď ju zastavil, hádzajúc do nej utierku.

„Sadni, zlatko, vypi si kávu, a ja to mäso nakorením,“ uškrnul sa na ňu, keď jej pred nos vopchal šálku s voňajúcou tekutinou.

Poslušne si sadla za stôl objala ju rukami a sledovala jeho dlhé prsty ako doslova vmasíroval do mäsa koreniny aj s kečupom.

„Bude to dobrotka,“ sľuboval jej keď do misy ponoril aj druhú ruku.

Prikývla. Dúfala, že to tak bude. Naposledy jeho zapekaná brokolica so syrom a ančovičkamy nedopadla slávne. Iba sa zbytočne namordoval s ich malými hlavičkami a jeho ruky dva dni smrdeli rybacinou.

„Ja ti verím,“ skrývala smiech za šálkou sledujúc jeho zamračenie.

„Však počkaj, toto mi vyjde a ty mi na oplátku urobíš masáž!“ Utrel si ruky a vystrel k nej svoju pravicu.

„Stávka?“ kontrolovala s úsmevom a potriasla jeho rukou.

 

Bolo to výborné. Hranolky boli trošku zle scedené, ale nakoľko ich vypekal na panvičke, lebo ich fritéza im dvakrát vyhodila poistky, boli "poživateľné".

Usmievala sa na neho, keď si ukradla z jeho taniera ešte trošku mäsa. S výrazom anjela si skryla ten kúsok v ústach a našpúlila ich v hranej maznavosti.

Človek pri jeho bezprostrednosti ľahko zabudol na hriechy a dostal sa späť do role milujúceho partnera.

„Poď, trošku sa natiahneme,“ vyzvala ho s úmyslom odčiniť svoje prehrešky masážou a potom aj niečím hriešnejším.

Bez reptania vstal a odtiahol ju na gauč, kde sa vyvalil a pustil televízor. Nie preto, že by v nej snáď niečo dávali, bol to hlúpi zvyk, ktorý mala ona a on si ho vzal za svoj ani nevedel kedy. Televízor bol tichým spoločníkom, aj keď ho nik nevnímal či už pre rozhovor, ktorý medzi sebou viedli, učením, alebo maznaním.

Spokojne vyskočila na jeho zadok a odtiahla mu tričko čo najvyššie.

„Potom urobíš aj ty mne, jasné?“

„Hm... Hĺbkovú, tak, ako to máš rada.“ Počula smiech ktorý tíšil vo vankúši.

„Čo to? Od kedy so mnou takto rozprávaš?“ karhala ho, capkajúc po nahej lopatke. Bola zvyknutá na jeho dvojzmysly, ale teraz ju prekvapil. A ona sčervenala, keď si vybavila chvíľu s ním a jeho otázku či je dosť... Zatriasla hlavou. Jej telo už len pri spomienke na tón jeho hlasu začalo reagovať.

„Ako takto? Nerozumiem, veď som len povedal, že ťa pomasírujem, tak ako to máš rada,“ zabával sa, stále popierajúc dvojzmysel.

Nechala to tak a sústredila sa na svaly jeho chrbta. Predstava, že je to On, ju rozohriala, aj keď jeho chrbát musel byť oveľa rozložitejší, svalnatejší.

Sklonila sa k Jakubovi a ruky vymenila za svoje pery a jazyk.

Unikol mu tichý ston a skôr, ako si stihla uvedomiť, ich pozície sa vymenili a ona bola uväznená pod jeho štíhlym telom.

Nebránila sa, keď jej rukou vkĺzol pod tričko a pomaly ho z nej stiahol. Tešila sa na to.

Problém nastal až o hodnú chvíľu, keď pár sekúnd pred svojim cieľom takmer vyhŕkla meno iného chlapa.

Chlapa, ktorý ju mal iba pár minút a privlastnil si ju navždy.