O nádeji

Tvárime sa že spíme
aj keď len sledujeme
škárou v pootvorených viečkach
či sa k sebe nejdeme túliť

aspoň raz
a navždy

už som ťa mohol
prehĺtnuť do náručia dávno
no strach je pachuť na jazyku
že si ako antabus
na protialkoholickom

náhodou by si utiekla
a náruč by ostala hladná

prázdna
ako hlaveň brokovnice
z ktorej namiesto projektilov
vyletujú ruže
no bez jediného zásahu
do terča

si reálna
no to bolo aj mnoho
civilizácií pred nami
a ostali po nich iba
nálezy v zemi

sošky
džbány
taniere
primitívne zbrane
a hroty

nerád by som bol
nálezom na zemi
keď sa rozhodneš
skopnúť ma z postele života
a nenechať mi na pamiatku
ani perinu z vôní a dotykov
ani pyžamo utkané z nádejí
na niekedy nabudúce

áno
si prekrásna bytosť

tá najlepšia verzia seba
a to je moje najväčšie prekliatie

hneď po všetkých odmietnutiach

našťastie ešte neumieram
a som ochotný osídliť s tebou
krajšie dni tu na zemi

kým niekto o tisíc rokov
z hliny nevykope
šokujúce dôkazy o tom
že nádej sa oplatí

že ty si sa oplatila