noc rozprestrie svoje krídla

V parku zostali stopy

po minulých láskach,

v tráve otlačky

niekdajších dotykov

akoby tu niekto kedysi položil dlane

a

nechal ich zabudnúť

a k tomu

chuť brusnicových bozkov

med rozriedený dychom,

pomaly to rozpúšťam na jazyku.

 

Cestou do školy,

pri obrubníku,

keď som chcela odložiť nečakanú skúšku,

som stúpila na kameň

hľa,

pozri na ten kameň,

ktorého kúzlo pilot nevidí,

lebo nijaký prístroj ho nedokáže

zapísať do mapy

z takej výšky.

 

Áno,

aj tak sme vinní všetci,

rovnako ako ostatní,

poznáme svoje praskliny,

vieme,

kedy sme prekročili vlastný tieň.

A predsa existujú

tiché životy bez viny

životy práce, dychu, poézie,

ruky,

ktoré sa večer vracajú prázdne

a predsa plné.

Potom nás oslovia

hlasmi, ktoré nepoznáme

a noc

rozprestrie nad nami svoje krídla,

nie ako hrozbu,

ale ako súhlas.

 

 

 

 

 

Rádnotimu.