V moldavskej stepi 135.

- Taká zbytočná som. Odhodil ma, zašliapol, po „hm“ mi poskákal a nechal tak. Povedala priateľke, ktorá si zohnutá zaväzovala tenisku na nohe. Tá sa narovnala nenáhlivo, dlho sa jej pozrela zblízka do očí a naoko ledabolo prehodila:
- Sama si ma nepočúvala, keď som ti hovorila, ako skončíš. Pekne si sa doriadila, najlepšej kamoške sa teraz zavesíš na krk, že rob mi kukuk, kukuk, akože, z mojej strany, radšej nespomínať zašlé časy letných radovánok. Nechcela si veriť, že nedajbože ti závidím, že sa mám starať o seba a nie kecať ti do vysnívanej životnej šance.
- Nešaškuj Adelina, predo mnou nie. Vieš čo, nevieš čo hovoríš. Nemyslela som si o tebe, že si takéhoto schopná. Ja, ja, ja sa idem zabiť a ty sa vytešuješ zo svojich naučených charitatívných monológov. Nestojím o súcit, nemám už nikoho a nič od života nečakám. Ani od teba nie. Zosunula sa z lavičky, otočila tvárou k plechovému smetnému košu a v podrepe objala ho a zajakavým, plačlivým hlasom vyznala:
- Milujem ho, stále ho milujem!
- Nadia, trčí ti dopoly zadok z legín. Nebuď smiešna, prosím ťa. Ak nás uvidí niekto zo školy, bude to zas rečí. Potrebuješ to? Napomenula ju kamarátka a potiahla za rukáv.
- Si ako oni a vôbec, by mi to bolo jedno, Ste všetci jedno „hm“, nie sme si už nič. Bež za nimi a vykrákoraj im to, aká som neschopná a na dne. Dupnite si po mne, nakop ma ešte do zadku a povedz, čo si naozaj o mne myslíš. Angelina, sklamala som sa aj v tebe, nemám už nikoho, nechcem žiť. Neprestávala vzlykať, kľačiac na zemi vedľa odpadového koša a hladkala sa po kolenách, mokrých od utlačeného snehu.
Obloha bola zatiahnutá sivými mrakmi a chvíľami z nich priletela k zemi ojedinelá vločka, dosadla na prázdne miesto na lavičke v parku a počala sa topiť. Mohli byť tri nad nulou, raňajší vietor dočasne stíchol a rozmetané lístie pri okraji chodníka podnecovalo clivotu a skutočne blbú náladu. Dvojica prestala komunikovať, len z neďalekého areálu Teoretického lýcea doliehal sem vzdialený šum a údery z pootvoreného okna na telocvični, kde neprestajne buchotali v neusporiadanom slede o zem medicinbaly. Nadiin dlhý šál sa takmer dotýkal pozdĺžnej mláky pod lavičkou a jeho vlnené strapce začali pomaly ale iste oťažievať vlhkosťou. Spolužiačka ju potíahla za ruku, no tá se jej prudko vytrhla a schytiac batoh do druhej ruky, rozbehla sa dolu schodami k polozamrznutej hladine jazera v parku. Z opačnej strany sa blížila skupinka frekventantov, pestrejšia než vianočný stromček. Napriek nízkym teplotám boli všetci oblečení pomerne naľahko a dvom dievčatám trčali aj holé pupky spopod dolného okraja crop top pufferových búnd.
Prešli popri nej s úsporným „salut“ na perách a ona pridala sa bez zaváhania k nim, k poslednému dievčaťu.
- Tak čo, vyvolená? Dávaš si záležať, to teda vidno. Utrúsil jeden z chalanov, sotva sa unúvajúc otočiť k nej.
- Si ako oni... Hučalo jej v ušiach, spolu s Nadiinou výčitkou. Akože ten blbec prišiel na to, že je vyvolená?
- Sa kroť, ty! Odsekla tak, aby počul iba on. Tváril sa nezúčastnene okamžite, aby si nikto nič nevšimol.
- Adelina, prečo chodíš sama po parku, nemáš si s nami čo povedať? Vyšlo z jednej z dievčat a uprela na cieľovú persónu priamy a zlovestný pohľad.
- Nebola som sama, asi, nie? Odpovedala trochu vyhýbavo na nepríjemný výpad.
- Sa ti čudujem, veď vieš, že to nemá význam. Ona je stratený prípad. A bola ním od samého začiatku. Chodím s ním ja a to je všetko. Nevzdám sa ho kvôli tomu, že sa ona nemá tak rada, že sa jej nechce bez neho žiť. Stratil s ňou priveľa času na to, aby som ju ľutovala. Potiahla si sústavne padajúce z nej béžové tepláky, aby zakryla pupok. Nie preto, že by sa cítila neštandardne, ale zdvihol sa nepríjemný vietor, čo prinútil aj ostatných pritiahnúť si zipsy crop bomber búnd až ku brade. Tento trendy outwear v military heritage looku najviac štýlovo vynikne s odvážnym „high waisted bottom“.
- Si béčko. Ona bola áčko, to nepoprieš. Odsekla jej Adelina.
- Krava božia, vyvolená. Ako vieš, že pred ňou nemal iné? Možno i teba? Zadalo otázku dievča, s výrazom šelmy na tvári, čoby pred útokom.
- Možno i mňa, možno. Čo ty môžeš o tom vedieť, leda to, k čomu sa ti priznal. Alebo i to, čo každý o ňom vie. Povedala kľudne Adelina, bez toho, aby v jej hlase bolo cítiť akékoľvek vzrušenie.
- Teba si vezme len taký, tebe podobný, vyvolený. Aby nemal pocit menejcennosti. Aby ste mali spolu geniálne potomstvo. Sipela cez zuby na ňu, našťastie nebolo jej rozumieť na viac, než dvadsať centimetrov.
Neodpovedala. Angelina mala plnú hlavu Nadiinho zúfalého stavu a začala sa báť. Nie len o ňu, ale aj o seba, lebo zlyhala a stratila svoju najlepšiu kamošku len a len preto, že ju nevie v kríze podržať.
- Ja telefonujem celý deň, okrem času v škole, až do noci. Mám hodinové telefonáty a vieš prečo? Lebo sa o ľudí zaujímam! Zdôraznila dievčina znalecky, psychologicky, na úrovni.
Naozaj, Angelina telefón nedvíhala niekedy celé dni. Ak aj Nadia zavolala, radšej sa neohlásila a potom dlho vysvetľovala, že bola neviem kde vzdialená, preč. Nebola zvedavá na „pikošky“. Predtým sa cítila sama, oddelená od ostatných akousi neviditeľnou bariérou a preto si horko-ťažko našla jedinú priateľku, Nadiu. Nová známosť vyhlásila pohotovo, že „aké sme my dve rovnaké“. Rozumeli si, bola to pravda, ibaže Angelina ostala tou, ktorá menej hovorila o sebe. Kamoška sa jej otvorila až do posledných zákutí ľudskej duše, zabrala všetko dostupné miesto v rozhovoroch, ktoré boli často také jednostranné, že Angeline neostalo nič iné, ako pritakávať a vžiť sa do iného sveta, bez toho, aby dostala za to aspoň nepatrné „všimné“. Konečne po čase vrátila sa do svojej vyvolenosti, lebo tí, jej podobní, sú všetci rovnako postihnutí svojou jedinečnou úlohou trpieť - nevypočutí. Keď ju raz skoro zrazil autobus na kruháči pred mestskou štvrťou Buiucani, uvedomila si, že zdieľa s ostatným plebsom úplne rovnakú krehkosť žitia a zanevrela na svoju domnelú vyvolenosť, ktorú jej vytrvalo podsúvali určití, no anonymní, dokola opakujúci sa blogeri a vlogeri na sietiach.
Páčili sa jej starší muži, ustálení a vyvinutí do nejakej finálnej podoby, takej rozdielnej, od predvádzajúcich sa mužských, pridlho dospievajúcich „individualít“. Matka jej hovorievala, že na dievča neplatí rovnaký meter a krása je veľmi neprakticky a rýchlo pominuteľná. Otec sa nikdy nerozhovoril na podobne ladenú tému, lebo riešil neustále manželkine nedostatky. Zvykol prirovnávať matku a dcéru, svokru i netere, k nekonečnému kolobehu žien v prírode a s tým si vystačil.
- Sa poteš! Nestavaj nad sebou hrobku, pyramídu a miluj život. Pristavila sa pri zlomenej Nadii, večne veselá Floricica.
Tá nezodvihla hlavu a upreto pozerala do vody, kde sa ani nemihla žiadna známka života. Dobre poldruhametrový šál bol sčasti ponorený a nasával mokrotu stále vyššie a vyššie adhéznou silou, proti smeru gravitácie.
- Sa teš, koľko chceš. Odvrkla Nadia a náhle vstala.
- Ty postráž mi veci, potrebujem si odskočiť. Povedala Floricica a oprela svoj batoh o Nadiin, trocha väčší a černejší. Kým zmizla v húštine, chvíľu bolo počuť praskanie vetvičiek a nehorázne, tlmené nadávky. Nadiu tak rozčuľoval šál, že ho napokon strhla zo seba a demonštratívne zahodila do jazera.
- Darček! Skap, ty opičia láska, odpráskni do „hm“! Precedila cez zuby a chcela si odpľuť za ním. Slina sa jej prilepila na peru a neodletela kýženým smerom. Symbol zašlej lásky nemal v úmysle odplávať, iba sa ponáral lenivo, viac-menej nejednoznačne.
- Nezabudni si niečo, nemala si nejaký lacný šál, či čo? Zvolalo dievča, vracajúce sa z kríkov. Vyhodilo si batoh cez rameno a druhou rukou vzalo Nadiu pod pazuchu. Tá voľky nevoľky uchopila svoj školský pinkeľ a nechala sa ťahať, kamkoľvek by to bolo.
- Čo máš rada? Ja by som mala chuť na piňakoládu, dáš si tiež? Nastolila tému Floricica a ťahala nešťastnú Nadiu do kaviarničky, kde sa študenti v hojnom počte zastavovali cestou z vyučovania.
Ona by sa bola nechala vliecť aj na koniec sveta. Veď aj tak vynakladá zbytočnú námahu, pretože ona už nechce mať s týmto panoptikom nič spoločné. Keby mala odvahu, ktorú nemá! Keby bola taká silná ako Atlanti, podopierajúci stĺpy po oboch stranách vchodu do budovy lýcea, tak mu zavesí jednu a potom už môže sama zomrieť, aby holt vedel, čo stratil. Túži, aby ju ktosi pomstil, aby bol taký pokorený, že keď pôjde dakde s ňou, potkol sa a rozbil si tú kučer(v)avú hlavu o najtvtrdšiu zem.
Vošli do podniku, kde v prítmí bolo poznať viacero známych hláv. Nikto sa nehol v ústrety a samy si sadli k stolu pre dvoch. O necelých päť minút sŕkali cez slamky osviežujúci nápoj. Z jednej čaše, lebo Floričika nemala na viac a Nadia sa neunúvala hľadať drobáky, zapotrošené pri dne svojej noše. Však aj zajtra je deň a môže jej návštevu v cofetarii potom oplatiť zase ona..