IV. Medzihra

 

 

na planéte tak malej že sa tam nezniesli dve bytosti

a tak veľkej že iné dve sa nikdy nenašli

zúri letná búrka

blesky križujú temnosivú oblohu a v ich svetle sa závoje hustého dažďa

menia na prízračné bytosti preháňajúce sa krajinou

 

stojím na najvyššej z ruín mesta a pozerám

 

nad zemou sa vznášajú mĺkve stroje teraz už nikomu nepotrebné

napriek tomu stále visia vo vzduchu ani žiariace ozdoby

na vianočnom strome

ich zbrane rozožierali telá do hĺbky čriev

v prívalových riavach tak spolu s konármi plávajú iba zbytky kostí

 

bytosti

 

milióny ich prišli spoza horizontu udalostí

milióny sa im postavili

smrť ich bez rozdielu požierala ako rybičky so sezamom

ktoré vysypala z plastovej misky do oboch dlaní

a neodgrgnúc si pokračovala až kým ich

nemilosrdných a nezmieriteľných

v bahne nespojila navždy

 

stojím nad ruinami TOHO mesta a cítim

 

chlad krvi ktorá steká dolu bradou ako drobné pavúčiky

šmýkajúce sa po pavučine

vôňu popola zmiešaného s prachom rozstrieľaného betónu

a výparmi z kanálov

ticho v prestávkach medzi hromami netaktované tikotom času

 

prázdno

 

rovnováhu

 

dnes rezignovala na budúcnosť